zimnej olympiády. Medzinárodné letisko SLC prežívalo zaťažkávaciu skúšku, ale ľudské mravenisko sa hmýrilo podľa premysleného systému, v prípade potreby pomohli usmiati dobrovoľní organizátori v modro-bielych vetrovkách.
Prvý neoficiálny olympijský rekord prekonalo SLC v rýchlosti akreditácie, ktorá sa udiala prakticky za pochodu priamo na letisku. Polminútové postupovanie v sotva desaťčlennom rade, prívetivá výzva na pársekundový „check in“ a vzápätí vyliezla zaliata visačka s fotografiou. Procedúra oveľa rýchlejšia ako pri finále slovenskej hokejovej Extraligy. Drobný chlapík za stolíkom na riešenie problémových prípadov bez práce sledoval televíziu. Japonský fotograf, ktorý absolvoval desiatky vrcholných športových podujatí, neveriacky krútil hlavou. „Nestihol som si ani preladiť mobil.“
Hrmotný šofér kyvadlového novinárskeho autobusu sa nad svojou menovkou Jeff široko usmieval: „Nie, ja nie som odtiaľto, ale do hlavného tlačového centra už trafím. V Salt Lake šoférujem desiaty deň. Som z päťsto míľ vzdialeného mestečka v Colorade. Aj tam sa živím krútením autobusového volantu, ale tu je to počas olympiády oveľa lepší džob.“
Po svojej zápasníckej športovej autobiografii si trúfa aj na slovenskú hokejovú zostavu. „Šatan, Bondra, Švehla a ten kúzelník v bránke Hašek.“ Mierny prešľap tromfol výrazným prekročením maximálnej rýchlosti na prázdnej diaľnici, čo mu pípaním a blikaním vyčítal palubný počítač.
Čistučké ulice pod budovami s vysvietenými olympijskými motívmi v oknách prvým dojmom potvrdzujú hrdé vyhlásenie starostu SLC, že jeho mesto je najbezpečnejšie na svete. Organizátori sa však na dobrý chýr vonkoncom nespoliehajú. Pred vstupom do presscentra im neujde ani zabudnutá slovenská päťkoruna, uniformovaný security požiada o naštartovanie každého notebooku. Všade hliadkujú posily v maskáčoch so psami.
Po vstupe do hlavného tlačového strediska na ploche 40-tisíc metrov štvorcových človeka doslova zbombarduje kobercový nálet informácií. Len sprievodca olympijskej výpravy USA má 180 strán faktov, na zoznámenie majú novinári prelistovať päť-šesť „guidov“. Od cestovného poriadku autobusov, rozpisov tréningov až po otváracie hodiny MacDonaldu či pizzerií v novinárskom babylone. Lepšie je najprv zahryznúť do gýčovo zeleného jablka. Pokladnica prívetivo zaspieva: „Pol druha dolára.“ Únavu z tela vyženie hosteska masážou zadarmo.
„Za posledných päť rokov tu nebola taká zima ani toľko snehu. Olympiáda má šťastie,“ prihovára sa pri dopĺňaní papierov v kopírke infosystému Irina Hollisterová. Okrem krstného mena prezrádza jej pôvod prenikavý rúž. „Prišla som z Ruska, z Petrohradu. S diplomom chemickej inžinierky sa tam nedalo uživiť. Rok som pracovala pre zahraničnú firmu vo Fínsku a potom som sa vydala do Ameriky. V Salt Lake City som našla dobrú prácu vedúcej laboratória. Na olympiáde pomáham osem hodín denne ako dobrovoľníčka, ďalších osem si aj počas hier odpracujem v laboratóriu. Olympijská atmosféra tu ľudí zblížila, z každého cítiť, že sa túži pričiniť o dobré hry. Celé mesto sa nevie dočkať príchodu olympijskej pochodne. Najnovšie zavládlo vzrušenie, lebo na piatok v čase otváracieho ceremoniálu hlásia snehovú búrku.“
VOJTECH JURKOVIČ, Salt Lake City
