Richey James, bývalý gitarista skupiny Manic Street Preachers, je podľa zákona mŕtvy. Začiatkom februára uplynulo presne sedem rokov od jeho záhadného zmiznutia, čo stačí, aby ho v Británii vyhlásili za nebohého. Jeho rodičia a členovia skupiny však dúfajú, že ešte zaklope na ich dvere.

Na obálke februárového vydania časopisu pre bezdomovcov The Big Issue žiari Richeyho tvár, posledná fotografia – z jeho pasu pred plánovanou šnúrou Manic Street Preachers po USA. Pod fotkou je jednoduchý text: Tento február je siedmym výročím stratenia Richarda Edwardsa, alias Richeyho Jamesa – zakladajúceho rytmického gitaristu Maniakálnych pouličných kazateľov.

Naposledy ho videli 1. februára 1995 v londýnskom hoteli Embassy tesne pred odletom do New Yorku. Aj napriek signálom jeho náhlych zjavení v Británii alebo spoza hraníc sa polícii nikdy nepodarilo zistiť miesto jeho pobytu alebo nájsť jeho telo.

Edwardsovci dúfajú, že bezdomovci sú možno poslednými ľuďmi, ktorí by mohli vedieť viac, ale nikto sa ich neodvážil spýtať. „Homelesácky“ časopis, obdoba nášho Nota bene, má náklad 250-tisíc výtlačkov a distribuuje sa do všetkých väčších britských miest. „Čakajú od nich dobrú správu, zdrvení prílišnou publicitou tohto prípadu,“ povedala pre BBC Sophie Woodfordová, hovorkyňa centra pre hľadanie stratených osôb. „Stratili syna. To, že bol členom známej popovej skupiny, ich nezaujíma. Chcú ho späť,“ dodáva.

Umučená nepostrádateľná duša

Edwards bol umučenou dušou uprostred Manics, rozhodnutých v roku 1991 z unudeného Walesu zobrať útokom celý svet – politicky, spoločensky a hudobne, napísal k siedmemu výročiu jeho zmiznutia The Rolling Stone.

Talentovaný textár a sprievodný gitarista bol v časoch vychádzajúcej slávy nepostrádateľnou osobou. Aj keď počas koncertov bol iba štatistom a väčšinu gitarových partov obstarával spevák James Bradfield, skupina ho potrebovala – bol jej ikonou.

Tvrdieval, že život v centre diania mu neprospieva, ale robil presný opak. V roku 1991 počas rozhovoru pre hudobný týždenník The New Musical Express zobral nôž a na rameno si vyrezal nápis 4 Real. Pred zrakmi novinárov a fotoreportérov mu po ruke stekala krv. Bola to rocková senzácia, ale zároveň dobrý reklamný ťah. O týždeň sa mal na trhu objaviť ich prvý album, ktorý dostal názov Generation Terrorist.

Edwardsove problémy narastali spolu s jeho popularitou. V roku 1993 sa nervovo zrútil, o rok neskôr odchádzal z nemocnice s podozrením na anorexiu.

„Najhoršia vec je, keď sa snažím byť normálny – obyčajne skončím v nemocnici. Teraz viem, čo musím urobiť – napísať texty a cítiť sa lepšie,“ povedal nešťastný textár pre japonský Music Life začiatkom roku 1995.

O niekoľko dní zmizol. V londýnskom hoteli po ňom zostala škatuľa textov, koláží a darčekov pre jeho priateľku. Vie sa, že v ten deň bol vo svojom byte v Cardiffe. Nechal tam pas a iné dokumenty.

„Zaručené“ správy

Po dvoch týždňoch našli jeho auto opustené na moste neďaleko Bristolu spájajúcom Wales s Anglickom. Ľudia mu v minulosti hovorili most samovrahov. Má 34 rokov, chudý, vysoký, krátke hnedé vlasy, vyblednutá tvár, opísala vtedy jeho výzor správa polície.

V roku 1997 ho vraj videli na ostrove Goa. Nasledujúci rok leteli jeho rodičia za informáciami o jeho existencii až na Kanárske ostrovy. Tieto, ale ani ďalšie „zaručené“ správy neviedli nikam.

Medzitým sa zvyšní členovia Maniakov – basgitarista Nicky Wire, spevák a sólový gitarista James Bradfield a bubeník Sean Moore stali definitívne slávnymi. Ich štvrtý album Everything Must Go, prvý po tragédii, obsahoval aj Richeyho texty.

Skupina sa rozhodla pokračovať ďalej. Zatiaľ jej posledným výtvorom je minuloročný album Know Your Enemy. Pre revolučnú tematiku a obdiv ku Kube ho medzinárodná kritika označila za veľký omyl.

PETER BÁLIK