BRATISLAVA – V kauze pridelenie železničiarskeho bytu premiérovmu bratovi Miroslavovi Dzurindovi nebol porušený zákon, ale Najvyšší kontrolný úrad zistil veľmi veľa nedostatkov v bytovej politike železníc. Byty si vraj prideľovali aj rodinní príslušníci manažérov železníc.
„Pri prideľovaní bytu pánu Dzurindovi železnice neporušili zákon. Generálny riaditeľ vydal smernicu o prideľovaní nájomných bytov, kde stanovil podmienky. Lenže v smernici sa píše, že riaditeľ má právo konať aj mimo rámca tejto smernice. Takto dostal byt aj pán Dzurinda. Je potom otázne, načo sa vydávajú takéto pravidlá,“ povedal predseda Najvyššieho kontrolného úradu Jozef Stahl.
Miroslav Dzurinda pracuje na generálnom riaditeľstve železníc a vlani dostal do prenájmu nadštandardný trojizbový byt v Bratislave. Železnice sa bránili, že ide o výstavbu a prideľovanie nájomných bytov v rámci sociálneho programu. Problém je, že v rámci „sociálneho programu“ železnice prestavali za posledné tri roky na byty 390-miliónov korún.
„V týchto bytoch je neobvyklá výbava. Len vybavenie kuchyne stálo približne 180-tisíc. Nie som si istý, či železnice majú stavať takéto nadštandardné byty, keď vieme, v akom sú stave. Najhoršie je, že na výstavbu bytov sa použili úvery z bánk, za ktoré sa zaručil štát.
Ministerstvo financií ani vláda síce neurčila, na aký účel poskytuje štátnu záruku na úver pre železnice, ale všeobecne bola určená na rozvoj železníc.
„Rozvoj si predstavujem tak, že sa zlepší kvalita cestovania, staníc, bezpečnosti, modernizácie, a nie výstavba nadštandardných bytov pre manažérov,“ povedal Jozef Stahl. Pýta sa, či je efektívne, keď železnice suplujú ministerstvo výstavby a majú štyristomiliónový majetok v bytovom fonde.
Kontrolóri dokonca zistili, že jeden zo železničiarskych bytov sa pripravuje pre zamestnanca ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií. Vedenie železníc namieta, že nejde o verejné prostriedky, ale o prostriedky železníc, ktoré si vytvorili samy.
„Nie je to pravda. Veď nakladajú s majetkom štátu, na štátnom majetku vytvárajú hodnoty, automaticky sú tieto prostriedky štátne,“ oponuje Stahl.
Podľa neho sa potvrdzuje, že vedenia štátnych podnikov majú priveľké právomoci. Boli optimálne na začiatku deväťdesiatych rokov, ale teraz sú už priveľké. Vedenie štátnych podnikov si môže robiť, čo chce.
„Okrem týchto nedostatkov sme zistili závažný sociálny prípad. Jeden posunovač mal so štvorčlennou rodinou byt, v ktorom došlo k havárii. Musel ho opustiť a provizórne žil v ubytovni. Mal žiadosť o pridelenie bytu, ale nedostal ho. Byt dostali takí, ktorí už jeden mali. Byty dostali dokonca aj rodinní príslušníci riadiacich pracovníkov železníc. Najskôr žili v spoločnej domácnosti, potom si dal zamestnanec žiadosť o ďalší byt, dostal ho, ale v pôvodnom ostal rodinný príslušník. Takto si riešili bytovú situáciu,“ povedal Jozef Stahl.
Keď sme sa pred časom snažili opýtať Miroslava Dzurindu, či nepovažuje štátny byt, ktorý v Bratislave dostal, za nadštandardný, a žiadali sme, aby vysvetlil jeho pridelenie práve jemu, odpovedal: „Vy nie ste prokurátor. Sú to moje osobné rodinné problémy. Ja si do súkromia nenechám vstupovať. Ja sa s vami nemienim baviť.“
