Rudolf Tajcnár (vľavo) v drese Slovana v ligovom zápase s Pardubicami.
ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP
Bývalého veľkého hokejistu Rudolfa Tajcnára v piatok pochovajú na ružinovskom cintoríne. Pri mame, ako si želal.
"Vždy sa najprv hrnul pomáhať druhým, možno aj preto mu pre seba veľa šťastia nezvýšilo," hovorí jeho blízky kamarát a dlhoročný spoluhráč Milan Kužela. Slovanistická obranná dvojica Kužela - Tajcnár spoľahlivo fungovala v tíme, ktorý v roku 1972 po dlhých 24 rokoch vrátil titul majstrov sveta do Československa.
Rudo Tajcnár, vyše stokilová hora, vynikal strašidelnou strelou od modrej. "Keď sme hrávali s Košicami, Rudo mal na reprezentačného brankára Holečka osvedčený recept. Zotrikrát mu pustil svoju včeličku do ramena, slávny Fakír dostal strach a popúšťal jeden puk za druhým," spomína Kužela.
Rudo, ktorému v kabíne - okrem mladých holubov - každý mohol a rád hovoril Slon, vymyslel signál "Na bujaka". Zatiahol klamlivo na ľavú stranu, vyhodil presný puk na Kuželovu hokejkou a zakričal mu "Na bujaka." Ten vedel, že má našliapnuť a v role falošného krídla vniknúť do útočnej tretiny a keď bude treba, ako bujak prepasírovať puk brankárovi medzi betóny.
Rudo Slon zvykol vyzdvihovať dve najkrajšie hokejové chvíle. Titul majstra sveta v Prahe 1972 a o rok tretí tiumf v rade na Spenglerovom pohári vo švajčiarskom Davose. Slovan vtedy najprestížnejšiu klubovú trofej v Európe získal natrvalo.
V nehokejovom živote Rudolfa Tajcnára husto zrážali fauly i vlastné góly.
"Deň pred zápasom som nevypil ani pohárik, zato po ňom som sa niekedy poprával až ráno pri kyslých uhorkách na centrálnom trhovisku. Ale na najbližšom tréningu som každý flám vypotil," spomínal prešedivelý zavalitý muž na decembrových oslavách 75. výročia slovenského hokeja.
"Po titule majstra sveta v Prahe som pil od rána do večera, prestával som vnímať, kedy je deň a noc. Pokorili sme Rusov, viete, ako sme ich po šesťdesiatom ôsmom mali radi," spomínal.
Nikdy nezačal prvý. Po povestnom barovom záťahu v sebaobrane zmlátil viacerých policajtov, ktorým sa nepáčila jeho nočná modlitba pri pamätníku sovietskych vojakov, a skončil na psychiatrii. Po štyroch rokoch sa vrátil do reprezentácie, v roku 1977 sa rozhodol emigrovať. Vo švajčiarskom Ambri Piotta mal podpísanú lukratívnu zmluvu, ale nemohol hrať, podľa reglementu Medzinárodnej hokejovej federácie sa naňho vzťahoval dvojročný dištanc - emigrant nemal súhlas materského klubu. Dostal ponuky zo zámoria, trénoval s Philadelphiou, vyskúšal aj farmu Edmontonu.
Za zarobené peniaze si kúpil auto, prešiel na ňom krížom Ameriku a v New Yorku si ho nalodil do Európy. Kamarát ho ešte pozval na rozlúčku na zápas Rangers a na pohárik do baru na Manhattane. Nafajčený priateľ začal tancovať s dámou, čo sa nepáčilo jej spoločníkom a napadli ho. Rudo priskočil na pomoc a dostal deväť rán nožom do brucha.
Hokejovú kariéru dohral vo Švajčiarsku, vrátil sa na Slovensko, kde žil viac-menej z ušetrených peňazí. Keď dochádzali, predal byt v Bratislave a presídlil sa do Dunajskej Stredy, aby mal bližšie k milovanej rybačke. Peniaze radšej zveril kamarátovi na účet, aby sa mu nerozkotúľali naraz. Po jeho smrti zistil, že sa tak stalo aj bez jeho pričinenia.
Rudo sníval o baríku, ktorý by na spôsob charity zastrešoval bývalých veľkých hokejistov s neradostným životným pokračovaním. Vedel, ako skončili jeho spoluhráči Grandtner, Dučaj. Pošiel za nimi skôr, ako sa niečo pohlo na prísľuboch z viacerých strán. Že to naňho nedoliehalo dobre, bolo vidno, keď si bol u kamaráta Kuželu pred zopár dňami požičať trochu peňazí na živobytie. (ju)
Zomrel Rudolf Tajcnár
Vo veku 57 rokov zomrel v Bratislave počas predchádzajúceho víkendu Rudolf Tajcnár, bývalý československý hokejový reprezentant. Rodák z Bratislavy bol majstrom sveta a majstrom Európy z MS 1972 v Prahe, majstrom Európy z MS 1971 vo Švajčiarsku a bronzový zo ZOH 1972 v Sappore.
Narodený: 17. apríla 1948 v Bratislave.
Hráčska kariéra: Slovan, Košice, Edmonton, Spoknae, Ambri Piotta.
Reprezentácia ČSSR: 54 zápasov, 9 gólov. Majster sveta 1972.
Ligová bilancia: 9 sezón, 300 zápasov, 63 gólov.
