FOTO
Takže tak, tati. Všetci sa tu máme fajn. Prší, ale to nie je predsa nič nezvyčajné. Život je vlastne rovnaký, aký vždy bol. Len maličkosti sa zmenili. Stanice sú plné typických "bobíkovských" heliem polície. Pozerajú po nás a neusmievajú sa. Vždy sa mi páčilo, že nenosili zbrane a usmievali sa. Áno, niektoré veci sa zmenili.
A ľudia sa obzerajú. Klopím zrak, vždy keď vstúpim do vozňa vlaku či metra. Nemám rada, keď ľudia na mňa zízajú. Prestala som nosiť do práce svoj čierny ruksak. Pre istotu. Aj tak zachytím pohľady aspoň piatich ľudí, keď prehľadávam kabelku v snahe objaviť vreckovky. A to som žena. Biela. Vieš si predstaviť, ako sa ľudia dívajú na mladého Pakistanca s batožinou? Vlastne, nedívajú. Ak majú šancu, prestúpia. Keď nie do iného vlaku, tak aspoň do iného vozňa. Ja sa zatiaľ snažím. Veď ma poznáš, hlava horúca, vždy som zanietene tvrdila, že podľa jednotlivca nemôžeš súdiť skupinu. Že ak jeden Slovák ukradne niečo v Rakúsku, tak to ešte neznamená, že všetci Slováci sú zlodeji, však?
A tak sa držím svojich ideálov a neprestupujem. Zatiaľ.
Nedávno som dostala e-mail od kamarátky, Slovenky z Londýna. "Včera som vo vlaku sedela vedľa akéhosi moslima, celú cestu čítal nejakú religióznu knihu a na kolenách mal obrovský kufrík. Asi dvakrát som chcela vystúpiť. A minule si zase prisadla mladá baba v burke a ja som ako prvé pozerala či nemá nejakú batožinu, ale mala iba malú kabelku. Mne ich je normálne ľúto, pretože podvedome, aj keď sa tomu snažím brániť, musím sa priznať, že cítim v ich prítomnosti strach, nie zlosť ani odpor, ale strach. Je to strašné, že človek nevie ovládať svoje pocity."
Myslím si, že jej pocity hovoria za nás všetkých. Nechceme, ale súdime. Podozrievame. A hlboko v sebe máme pocit viny, pretože vieme, že je to nesprávne. Ale nedokážeme v sebe potlačiť jeden zo základných pudov - chceme žiť.
V pondelok otvorili stanicu metra Aldgate. Mohla som opäť cestovať do práce svojou starou trasou. Tentoraz som nemeškala. Až po chvíli po nastúpení som si uvedomila, že sedím vo vlaku, ktorý sa bude nachádzať presne o 8.51 v tuneli medzi Liverpool Street a Aldgate - na mieste a v čase prvého z výbuchov. Ľudia postupne prestávali čítať noviny a dvíhali hlavy v očakávaní. Čoho? Hľadali duchov? Vlak spomalil a do nosa nám udrel zápach. Spálená guma, kov, divný puch. Nepríjemný. Sklonené hlavy. V neprirodzenom tichu sme dorazili na stanicu Aldgate. Všade polícia, kamery, novinári. Nikto však nemal chuť hovoriť.
Takto nejako to je, tati. Žiadna vojnová zóna. Sú to len maličkosti, ktoré sa nám zažierajú pod kožu a pripomínajú nám, kde sme. Ale máme sa tu všetci fajn.
novanska.blog.sme.sk
Autor: Miriam Novanská
