Aktérmi znepokojujúcej knihy oxfordského neuropsychológa Paula Broksa sú záhadní ľudia a vždy čímsi pozoruhodní. Mladý muž, ktorý má v hlave plno vody a namiesto mozgu v nej pláva veľká ryba. Jackie Kennedyová v peknom ružovom klobúčiku, zbierajúca kúsky ružovej hmoty zo zvyškov hlavy najmocnejšieho muža sveta po atentáte v Dallase. Robert Louis Stevenson, rozdvojený podobne ako postavy z jeho poviedky o doktorovi Jekyllovi a pánovi Hydovi. Iný muž, ktorý sa cíti ako anatomická ilustrácia, lebo vidí v svojej priezračnej hlave krásne vyfarbené časti vlastného mozgu.

Do príbehov ľudí a neurologických pacientov, ktorí sa už za svojho života stali legendami, vkladá Paul Broks niečo, čo nás pevne chytí a už nepustí. Možno je to zvláštna atmosféra a dramatický spád rozprávania sprevádzaný neustálymi pochybnosťami autora, čo nás vťahuje čoraz hlbšie do neurónovej reality šou často podivuhodnejšej ako sci-fi.

Napríklad takú fantastickú, milióny rokov starú štruktúru nášho mozgu, ako je hipokampus (alias morský koník), by asi nevymyslel ani Isaac Asimov. Je to jedinečný nástroj, prostredníctvom ktorého skladáme sami seba, pretože stráži a reguluje vstup všetkých informácií do nášho mozgu. Je to geniálny, ale veľmi zraniteľný strážnik. Spolu s Broksom sa mi páči predstava, že je to rovnako krehká bytôstka ako naozajstný morský koník. Stačí nepatrný pohyb chirurgovho noža a je po ňom. A brána do pamäti sa nadobro zatvorí.

"Možno, že neverím na dušu, mozgová chirurgia mi však stále pripadá znepokojujúco," píše Broks. "Keď vidíme mozog, uvedomíme si, že nie sme - na určitej úrovni - nič viac ako mäso, a - na inej úrovni zas nič viac ako fikcia."

Stačí vôbec neuroveda na svoju hlavnú úlohu, teda pochopiť činnosť celého mozgu? Alebo sa bude musieť obrátiť k iným formám vedy a učenosti, aby sa mohla pustiť do otázok, vzťahujúcich sa k vedomiu seba samého a k osobnej identite?

Pochybnosti o svojej kompetentnosti, ktoré dáva autor najavo, sú veľké, minimálne také veľké ako tajomstvo, skrývajúce sa v našej hlave.

Žiaden mozog totiž nie je opustený ostrov sám pre seba. Naše "ja" môže byť iba ilúzia, ktorú si vytvárame na to, aby sme dokázali žiť a prežiť v oceáne iných "ja". Ak túto ilúziu raz spochybníme, nehrozí rovnaké riziko ako pri rozštiepení atómu, tentoraz atómu spoločenského? Čo ak rozpútame sily, ktoré sú mimo naše chápanie? Nemohlo by storočie neurovedy znamenať smrť "ja" a kolaps všetkých hodnôt?

Provokatívne otázky, odpoveď však nemusí byť zložitá: Keď to raz urobíme, budeme múdrejší. Ak vôbec niekedy. Možno naše vedomie nie je uspôsobené na to, aby pochopilo samé seba. Možno sme naozaj odsúdení žiť v klamlivej ilúzii, a azda je to tak aj lepšie.