Zora Czoborová nosila Aidu na chrbte v špeciálnom batohu.
Dnes: Zora Czoborová, podnikateľka
Na nočnom stolíku má jej fotografiu a ďalšie si vystavila vo svojom fitnescentre. Dnes už len ako spomienku, pretože jej pudlík menom Aida začiatkom minulého roka zomrel. Zora Czoborová však na neho myslí stále. Dokonca sa s ním v duchu aj zhovára. ,,Pes je totiž tvor, ktorý vás jediný ľúbi naozaj nezištne a ako sa k nemu správate, vám to vždy aj vráti. Okrem toho, práve Aida ma naučila mnoho vecí. Napríklad trpezlivosti. Obvykle síce chápala, čo od nej chcem, ale mala aj svoju hlavu. Takže sa stávalo, že kým vykonala môj pokyn, najskôr si ho akože rozmyslela. S tým sa nedalo nič robiť."
Zora Czoborová mala Aidu takmer šestnásť rokov a keďže ju brala so sebou všade, prežila s ňou azda všetko. "Ešte na vysokej škole ma aj dve hodiny čakala pred dverami prednáškovej sály, jazdila so mnou na motorke, sedela v aute, kým som bola v kine, cestovali sme spolu na dovolenky k moru, na lyžovačky." Výnimkou neboli ani Zorine pobyty v Amerike. ,,Tam mi jej však bývalo trochu ľúto. V USA sa totiž musí každý pes na verejnom priestore pohybovať na vodidle, inak hrozia vysoké pokuty. Keďže doma som vodidlo nepoužívala, cítila som, aká je z toho nešťastná."
V prvom roku života dostala Aida pomerne prísnu výchovu. Išlo síce len o základný výcvik, ale "musela sa naučiť, čo smie, a čo nie". Stávalo sa totiž, že keď zostala občas sama, otvorila si skrine, povyťahovala z nich veci a urobila si z nich v strede obývačky akési hniezdo. "No a potom už len provokačne čakala, kým prídem. Veď predsa nemám odchádzať bez nej!" To isté robila aj s topánkami. "Pritom vždy obhrýzla práve tie, ktoré som mala najradšej."
A prečo sa Zora Czoborová rozhodla práve pre pudlíka? ,,Nešlo o rýchlu či spontánnu voľbu. Keď som sa rozhodla, že chcem psa a dokážem sa o neho postarať, najskôr som si naštudovala literatúru. Zistila som, že pudlíky sú veľmi inteligentné, učenlivé a hravé psy, ktoré navyše nemenia zimnú a letnú srsť. Takže po nich v byte nenájdete nijaké chlpy." Toto Aida síce spĺňala, ale zároveň bola veľkým introvertom. "Psy pre ňu neboli partnermi. Komunikovala v podstate len s ľuďmi, s ktorými som bola v styku. Vždy pritom vedela, že keď mám spoločnosť, musí byť ticho, keď prídu deti, že sa s nimi chvíľu pohrá - ale len kým sa jej bude chcieť."
Aida sprevádzala Zoru Czoborovú aj počas celej športovej kariéry. ,,Bola mojím jediným trénerom. V začiatkoch, keď som nemala peniaze a cvičila preto v telocvični už o šiestej ráno, sedela trpezlivo v rohu. Neprekážali jej ani vedrá, do ktorých počas dažďa kvapkala voda zo strechy. Neskôr zasa presne vedela, že keď predcvičujem aerobik, nesmie byť na pódiu. Len čo však prišiel strečing a tichšia, pomalšia hudba, už ležala pri reproduktoroch."
Zlozvykov Aida veľa nemala. ,,Možno len to, že keď som ju niekedy musela potrestať, dokázala aj tri - štyri hodiny trucovať. Sadla si za záclonu a keď som to nevydržala a prišla za ňou, otočila hlavu, akože sa so mnou nebaví."
Nového psa si zatiaľ Zora Czoborová obstarať nemieni. ,,Teraz sa sťahujem, v živote sa mi všeličo mení a nemala by som na neho toľko času, koľko potrebuje, najmä v začiatkoch. Navyše, rodičia si tiež obstarali pudlíka, a keď mi je smutno, idem sa trochu potešiť s ním. Lenže, vtedy si zasa spomeniem na Aidu, ako som si zobrala knihu a vyšli sme si do parku, k jazeru. Ja som si čítala a ona sa hrala vedľa mňa. To boli azda najkrajšie časy."
Foto - archív Z. C.
