tov bol aspoň o desať rokov starší a predsa všetkých mladíkov vo finále vyškolil.

"Také niečo som vôbec nepovažoval za možné," priznal najstarší majster sveta plaveckej histórie po triumfe výkonom 27,63 sekundy. Rodák z Bochumu sa živí ako lekár. Po praxi na ortopedickej klinike a úrazovej chirurgii dochádza pravidelne do ordinácie v nemocnici neďaleko Essenu. Na plávanie mu veľa času nezostáva. "Najviac štyri kilometre denne. Zvyšok tréningu absolvujem v posilňovni. To je pre mňa veľmi dôležité. Ja už nemusím točiť toľké kilometre ako tí mladší. Oveľa viac potrebujem pracovať na sile. Keď si to celé dáte dokopy, môže vám z toho vyjsť nejaká rýchla päťdesiatka," tvrdí obrovitý Warnecke.

Počas posledných Vianoc vážil 187 cm vysoký plavec SG Essen úctyhodných 114 kíl. Štvrtá olympiáda po sebe mu pretiekla pomedzi prsty, aténske súťaže si vychutnával len pred televíznou obrazovkou a ručičky na váhe sledovať nemusel. "Keď som sa na Vianoce postavil pred zrkadlo a videl, ako vyzerám, znova som získal ctižiadosť, niečo so sebou urobiť," priznal európsky šampión z Helsínk 2000 (jeho doterajší najlepší výsledok). Mal vraj len dve možnosti: kúpiť si nové oblečenie alebo nasadiť drastickú diétu. "Našťastie, vybral som si druhú možnosť," vravel Mark.

Za polrok schudol 14 kíl a v Montreale sa postaral o prvé nemecké zlato z plaveckých súťaží. Všetci ho čakali od Buchschulteovej na znakárskej stovke, no uspel Warnecke. S konkurenciou nemal vo finále zľutovanie. Na zábery jeho mohutných paží nestačil ani druhý Američan Gangloff (27,71) ani rýchly Japonec Kitadžima (27,78), ktorý si doplával po bronz.

Krajší záver kariéry si slobodný a bezdetný Warnecke nemohol želať, ale on končiť nechce. "Ľudia sa ma už pätnásť rokov pýtajú, kedy to zabalím, ale prečo by som to robil. Milujem plávanie, baví ma súťažiť, hádam sa takej zábavy nevzdám. Koľko ešte vydržím. Uvidíme, takých dvadsať rokov," smial sa dobre naladený Mark, ktorého k plávaniu priviedla nehoda. Po nej mu lekári v rámci rehabilitácie odporučili bazén a Warnecke mu zostal verný dodnes.

V jednom však predsa len cítiť, že už nie je najmladší. Žiadnu divokú párty po senzačnom triumfe neplánoval. "Nie som žiadny parketový lev. V mojom veku by sa mi na druhý deň ráno asi veľmi zle vstávalo," podotkol plavec, ktorý štartoval už na soulskej olympiáde v roku 1988. Aj preto mu nemecké médiá hovoria nežne "Fosília". Večnému vtipkárovi to určite neprekáža. Ani v Montreale nemal bronzový z Atlanty 1996 problém rozosmiať nemeckých novinárov. Pred finále bol vraj oproti ostatným po zhoršení počasia v nevýhode. "To viete, mne už reuma hrozí viac ako tým mladým chlapcom," cituje jeho ďalší bonmot ČTK.