Zvláštny humor, ťažko predstaviteľná a pochopiteľná spoločenská a politická situácia. Írsky film poznáme málo a na to, aby sme mu lepšie rozumeli, by sme potrebovali hlbšie poznať írsku krajinu a históriu. Organizátori Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti sa tento rok rozhodli venovať írskemu filmu. Keď začali sekciu zostavovať, zistili, že doma žiadneho odborníka na írsky film nemajú. A tak zavolali filmovému historikovi HARVEY O'BRIANOVI. Ten im so zostavovaním filmovej kolekcie pomohol. V Hradišti sa divákom prihováral pred projekciami a našiel si čas aj pre SME.

Írska kinematografia vždy bojovala s pojmom identity. Režisér Jim Sheridan tvrdí, že posadnutosť identitou pramení z neistoty, či vôbec nejakú identitu máte.

Sheridan to povedal v čase, keď sa každý, kto hovoril o našom filme, zaujímal o to, aby bol írsky film skutočne írsky. Ale on nemyslel len na uchopenie identity vo filmoch. Ak sa ľudia budú obávať, že nebudú mať identitu, tak ju ani mať nebudú. Ale ak si nejakú identitu vyberú, budú ju mať.

Ale ako sa dostane do filmu?

Ideálne je, keď je film nakrútený takým írskym filmárom, ktorý tvorí úprimne. Ale nemusí to byť len dielo o našej krajine. Ak tvorcovia filmom vyjadrujú svoju osobnosť, vystihujú nepriamo aj charakter Írska.

Aj mnoho hollywoodskych filmov sa zaoberá írskou identitou. Čím to je?

Naša a americká kultúra boli vždy úzko spojené. Najmä v 19. storočí do USA prúdili davy našich emigrantov. V USA bol vždy veľký dopyt po témach z domova a, naopak, írski režiséri žijúci v USA nakrúcali filmy pre Írov v Írsku. A tieto filmy povedia o našej krajine často viac než filmy nakrútené doma.

Aký je rozdiel medzi filmami nakrútenými v Severnom Írsku a Írsku?

Severoírska kinematografia je veľmi malá, často nakrúca v koprodukciách. Človek by čakal, že jej filmy budú o násilí, náboženstve či politike. Kedysi to možno bolo tak, ale dnes to už neplatí. Dnes začínajú byť severoírske filmy vtipné. Je v nich čierny humor a násiliu sa vysmievajú. Ale to je možné len vďaka mierovému procesu.

Kedy podľa vás írsky film dospel?

Dlho bol ovplyvnený nemeckým filmom, v 70. rokoch začal byť omnoho sebavedomejší. Snažil sa preniknúť do podstaty veci, hľadal skôr príčiny problémov, než by ho zaujímala len vonkajšia reprezentácia. Filmári ako Bob Quinn, Thaddeus O'Sullivan, Joe Comerford začali ako prví nakrúcať filmy, ktoré nám ukázali, čo asi znamená írskosť. Vtedy náš film dozrel, slávil svoj vrchol.

Na novú vlnu zo 60. rokov nereagoval?

K nám prichádzajú všetky impulzy trocha pomalšie - musia najprv prejsť cez kanál a potom preniknúť Írskym morom. V 60. rokoch vznikol jediný dôležitý, radikálny film. Bol to dokument Rocky Road to Dublin. Nakrútil ho novinár Peter Lennon, ktorý žil vo Francúzsku. Dobre vedel, aké zmeny sa odohrávajú v Európe, v európskom filme a chcel urobiť niečo podobné.

Ako bol prijatý?

Írsko bolo v tom čase ešte veľmi neisté. Jeho film vyvolal doma prevažne negatívne reakcie. Mnohí vraveli, že film je príliš radikálny, protináboženský, protištátny. A naozaj aj bol. Ale Peter Lennon len artikuloval to, čo je u nás zlé.

Je vo vašej filmovej histórii obdobie, na ktoré nemôžete byť až takí hrdí, podobne, ako my nemôžeme byť hrdí na budovateľské snímky v 50. rokoch?

Naše filmy z 50. rokov boli dosť neškodné. A nudné - väčšinou to boli divadelné adaptácie. Propagandistické filmy sa nakrúcali v 40. rokoch. Niektorí kritici však hovoria, že by sme sa mali hanbiť za dnešné filmy. Vraj sú príliš komerčné a nemajú na ľudí taký dosah, ako mali filmy v sedemdesiatych rokoch.

Aj vy vidíte v dnešnom írskom filme problém?

Nie taký zásadný. Pre mňa je dôležité, že sa filmy nakrúcajú. Keď sa na ne pozrieme spätne o dvadsať rokov, budú výpoveďou o Írsku, v ktorom dnes žijeme.

Mnohé filmy, ktoré ste vybrali do Hradišťa, majú silnú politickú tému.

Íri patria k najpolitickejším ľuďom na svete. Je to asi tým, že Írsko je malé. Každý o každom vie, čo robí, za čo je zodpovedný, o čom rozhoduje. Politika nás zaujíma. Keď sa v zahraničí spomenie Írsko, napadne nám nádherná príroda - alebo násilie. Takže je to logické.

Keď ste robili výber filmov, brali ste do úvahy, či české a slovenské publikum pochopí írsky humor či historický kontext filmov?

Naše dejiny majú veľa spoločné s vašimi, najmä v 20. storočí. Spája nás boj proti politickému, morálnemu či náboženskému útlaku. A zmysel pre humor? Ja napríklad českému humoru príliš nerozumiem, zdá sa mi divný, nezrozumiteľný. Videl som film Horem pádem, chápal som ho iba na začiatku. Aj írsky humor je veľmi svojský, trochu rezervovaný. Divákov som pred projekciami na vtipy radšej upozorňoval dopredu. Či sa potom smiali na správnom mieste, už neviem.

Autor: Ildikó PongóKRISTÍNA KÚDELOVÁ