lmárov riešil, ako mnohí z jeho generácie, reklamou, ktorú považuje za legitímne remeslo. Minulý rok sa mu podarilo obstáť v konkurencii so zahraničnými režisérmi a získal možnosť nakrútiť zaujímavý vysoko rozpočtový film o výtvarníkovi Adolfovi Franklovi, ktorého hrozivé obrazy holokaustu s motívmi Bratislavy visia v nemeckom Reichstagu. Dokumentarista Peter Dimitrov.

Čo si myslíte o nakrúcaní reklamy, ktorú mnohí podceňujú?
Počul som niektorých filmárov hovoriť, že reklamu už načisto nechcú robiť, lebo je to práca o ničom, ale v ich prípade išlo skôr o to, že im nikto neponúka nakrúcať ju. Po revolúcii si mnohí mysleli, že práca na reklame je akousi prostitúciou, dnes ju už vyhľadávajú. Pre mňa je príťažlivá aj preto, že človeka udržiava v pracovnom rytme, ako keď chodíte pravidelne na husle. Dnes v nej nájdete prakticky všetky žánre - od dokumentárnych, cez skryté kamery, až po vysokú štylizáciu. Z pohľadu filmového remesla je dosť náročná - do 30 sekúnd musíte zobraziť príbeh. To už nie je boj o sekundy, ale o filmové políčka.

Je to umenie?
To nie, lebo umenie má prinášať nejaké posolstvo. Sotva je posolstvom upozornenie na to, že tu máme nejaký prací prášok, aj keď to majstrovsky nakrútite. Veľmi sa mi však páčia reklamy s nápaditým fórom. Naposledy na majstrovstvá sveta v hokeji „No, čo je?! Čo je, čo je, čo je?!" Musíte sa vyznať v národnom pocite, aby sa vám takto podarilo trafiť do čierneho. Mnohí mediálni experti zo zahraničia už na Slovákoch skrachovali. Všade vo svete ich nápady fungovali, iba u nás nie.

Čím si to vysvetľujete?
My, Slováci, sa stále nepoznáme. Nevieme poriadne, akí sme, a ešte to dlho potrvá, kým na to prídeme.

Po otcovi ste Bulhar, ako cítite svoju slovenskú polovicu, ktorú máte po mame?
Ťažšie sa mi to posudzuje, lebo sa mi dostalo prešporáckej výchovy. Necítil som na sebe nejaký výrazný bulharský vplyv. A slovenské vplyvy boli dosť skreslené, lebo stará mama ma vychovávala v tom duchu, že som panský chlapec. Starí rodičia boli bohatí ľudia a vyrastal som v meštiackej kultúre so všetkými jej negatívnymi, ale aj pozitívnymi stránkami.

Ako túto výchovu vnímate dnes, keď ste už dospelý muž?
Keď som bol mladý, bránil som sa jej, chcel som vyskočiť z vlastnej kože, čo sa vlastne nedá. Neskôr som prišiel na to, že nech je to meštiactvo akokoľvek krátkozrako namyslené, ale aspoň dovoľuje človeku držať sa a neklesnúť na úplné dno. No a navyše, som vyslovene mestský človek. Milujem Bratislavu, tu je môj pevný bod - je mi tu lepšie než v Paríži.

Pri dokumente už môžeme pokojne hovoriť o umení. Čo je podľa vás jeho posolstvom?
Pre mňa je dokumentárny film umením najdôležitejším. Podáva sa ním správa o reálnom svete a ľuďoch, a keď je to navyše autorský dokument, človek má možnosť cez túto správu očistiť sa. Nedá sa nakrúcať bez osobného pohľadu, autor musí mať vlastný názor, pozíciu a pevný hodnotový systém. Všetko prebieha v chaose. My musíme tento chaos zreprodukovať a dať do nejakého tvaru, čo je jedným zo základných zmyslov umenia. A ja túžim po zaujímavom tvare - aby bol všeobecne prijateľný, napriek tomu, že ide o môj osobný názor.

Nakoľko ste osobne v príbehu Adolfa Frankla?
Dlho som čakal na tému, pri ktorej by som mal možnosť zmiešať žánre v záujme vytvorenia akejsi jednoty v rozmanitosti. Vo filme je 5 odlišných vrstiev - je tam výtvarné dielo Adolfa Frankla, archívne vojnové materiály, hrané scény, môj vlastný dokument a počítačová grafika. Výzvou bolo udržať to pokope a nepopliesť štýly. Samotný príbeh som postavil na princípe antickej drámy, v ktorej je úvod, vyvrcholenie tragédie, katarzia a záver.

Čím vás upútal príbeh tohto Bratislavčana?
Uchvátili ma jeho diela. Sú absolútne expresívne, pôsobivé, zobrazujú až akési metafyzické zlo. Chcel som, aby mal film energiu, ktorá by bola dobre rozložená. Frankl namaľoval silnú výpoveď o zle, o tom, kam až dokáže zájsť človek, ak sa zbaví tolerancie. A ja som túto jeho správu svojím filmom poslal ďalej.

Keď ste nakrúcali Vízie z inferna, pre TV oko ste povedali, že sa zmenil váš pohľad na Bratislavu a ľudí, čo v nej žili...
Vždy som si Bratislavu romantizoval, lebo mojej rodine sa tu nikdy nič zlé nestalo. Hľadal som genius loci a opisoval som, ako sa predo mnou skrýva. Hlavne som si idealizoval vzdialenú minulosť. V podvedomí to robia mnohí. Vylepšujeme si najmä 30. roky 20. storočia, čo je, samozrejme, omyl. Dejiny Bratislavy poznám dobre, ale nikdy som sa ešte nedostal takto hlboko do jedného ťažkého príbehu človeka.

Váš pohľad je teraz temnejší?
Vôbec si neuvedomujeme, aký životný pocit majú Židia. Ich latentná bolesť, ktorú v sebe nosia, sa prenáša z generácie na generáciu. Prežívajú akýsi vždy prítomný strach, aj keď sa nič nedeje. Nedokážeme si to uvedomiť, lebo sme to nezažili. V našej rodine sa počas vojny jedli pomaranče, hrali karty a dodnes sa spomína na veľa vtipných príhod. Pritom to neboli žiadni arizátori a môj krstný otec skrýval v pivnici židovského chlapca. Naproti tomu Adolf Frankl až do samého konca svojho života nosil so sebou redkvičku a kúsok chleba, lebo sa bál pocitu hladu, aký zažil v koncentračnom tábore.

Odrážajú sa ľudské osudy na budovách mesta?
Ako chodím po starej Bratislave, stále silnejšie si uvedomujem, že každý dom má svoj príbeh. Zlý, tragický alebo aj pekný. Rád tieto príbehy hľadám a zaznamenávam napríklad Messerschmidta, Kempelena alebo Donnera. Sú to nádherné, veľké, európske príbehy. Nemusíme za nimi utekať niekam do Francúzska alebo do Ameriky. Žili tu ľudia, ktorí presahovali rámec tejto krajiny a stredoeurópskej skúsenosti. Toto je pointa, ktorá sa týka aj Adolfa Frankla.

Film Vízie z inferna vám pochválil ruský básnik Jevgenij Jevtušenko, ktorý bol predsedom poroty na tohtoročnom Artfilme. Myslíte, že ho oslovil, lebo sa vo svojej tvorbe sám zastával Židov?
Veľmi si vážim jeho dielo, ale on je predovšetkým obranca všetkých tých, komu krivdia a ubližujú. Je to svetový formát básnika a vynikajúceho umelca. Pre mňa bolo zaujímavé, ako sme sa zhovárali o konkrétnych záberoch. Zaujali ho poetické sekvencie filmu. Na začiatku som trochu pred ním cítil ostych, lebo som ako výstižne hovoria Česi "bázlivý" človek, ale on všetok môj strach hneď zrušil svojou charizmou. Otvoril ma. Je veľmi krásne, keď ľudia dokážu otvárať druhých.

Prečo ste "bázlivý"?
Neviem, či sa s tým človek narodí, či to získa v rodine, alebo v komunite kamarátov na dvore. Pre svoj strach som schopný sa aj pobiť, keď ho chcem prekonať. Už s tým nič neurobím, lebo mám svoj vek. Docielil som však aspoň to, že sa nebojím tých, ktorých si nevážim. Aj keď to tak nevyzerá, ale mnohí režiséri sú "bázliví", nerozhodní a neistí, naučili sa to však zakrývať a prekonávať. Istým spôsobom stále čosi hrajú.

Prečo ste sa vlastne dali na dokumentárny film?
Celé detstvo som strávil v kine Čas, asi to určilo moju budúcnosť. Premietali tam dokola dokumenty a potom Charlieho Chaplina. Vtedy som netušil, že sa to stane zmyslom môjho života a spôsobu chápania sveta, ale tam niekde sa to zasialo. A fascinuje ma radosť z hľadania pravdy. Keď niečo výstižne pomenujete, zrušíte tým akúsi kliatbu.

Dokážete pomenovať pravdu vo vlastnom živote?
Myslím, že žijem v pravde. Aj keď mi veľakrát nevyhovuje, ale chcem v nej žiť.

Viete ju pre seba zrozumiteľne sformulovať, ako to robíte vo filme?
To je tá najzložitejšia vec, aká existuje. O to sa snažia filozofi, filmári, umelci, sociológovia, kade-kto. A keď sa človek rozhodne robiť dokumenty, musí s faktom, že tieto veci zvládne, veľmi silno počítať. Ukazuje sa, že na pravdu treba mať talent. (Smiech.)

Okrem úspechu, v čom vás posunul dopredu váš posledný film Vízie z inferna?
Stal sa pre mňa istým medzníkom, lebo som doteraz nikdy nemusel zahryznúť do toľkých kyslých jabĺk, ako sa mi to stalo pri tomto filme. A ešte nikdy som si tak jednoznačne nepostavil hlavu, ako pri ňom. Navyše, robil som ho v nemeckej veľkej produkcii, kde sa ináč narába s peniazmi. Riadia sa diametrálne odlišným modelom správania, aký používame my. Pochopil som, že ak my, slovenskí filmári, nezmeníme svoje správanie, tak nám stále bude trčať komunistická slama z topánok. Slovenský film potrebuje záchranný pás alebo prinajlepšom kyslíkový prístroj. Človek, ktorý chce robiť autorské filmy, musí prestať vyčkávať. Niečo som sa naučil a chcem do svojho ďalšieho filmu vstúpiť aj producentsky. Filmár, ktorý si myslí, že štát všetko vyrieši, sa fatálne mýli. Z umeleckého pohľadu bol tento film pre mňa zložitým tvarom, ktorý miešal žánre. To, že vyhral tri ceny a ide do sveta, je pre mňa potvrdením, že som sa nepomýlil.

Nemieri do sveta hlavne preto, že je téma holokaustu stále v konjunktúre?
To mi môže vyčítať pokojne každý. Aj preto som zvolil zvláštnu formu filmu a skúsil som istým spôsobom experimentovať. Nemohol som ho nakrútiť obyčajne ako ilustrovaný rozhlas. Takých filmov je naozaj priveľa.

Ako ste vnímali židovstvo predtým?
Vyrastal som vedľa židovskej synagógy. Už vtedy ma šokovalo, ako väčší chlapci vyrevovali na ľudí, čo do nej chodili. A to len preto, že sa odlišovali od ostatných svojimi čiernymi kaftanmi. Židia na týchto výrastkov vôbec nereagovali a ja som si myslel, že sú to jednoducho iní dospelí. Asi vtedy som začal chápať inakosť. Pozoruhodné je, že Židia sem prišli už s Rimanmi. Vždy tu bola veľká židovská komunita, kvalitná ješiva, neskôr tu učil Chatam Sofer... Žili však izolovaní v getách, okolo ktorých sa vznášalo tajomstvo. Také tajomstvo často spôsobí vznik negatívnych príbehov. Je známy mechanizmus, že keď človek získa nejakú skúsenosť, ktorej celkom nerozumie, sám si k nej dotvorí príbeh podľa toho, akú má výbavu. Na týchto fabuláciách sa vyjavia všetky jeho povahové črty a zlé či dobré vlastnosti.

Dokumentarista je novodobý rozprávač, tiež trochu fabuluje...
Iste, ale podľa pravdy. Fabulujete príbeh z formálnej, remeselnej, filmárskej stránky, ale bolo by nemorálne a hyenistické pretvárať pravdu alebo ju nehľadať.

Ste autorom niekoľkých dokumentov na sociálne témy. Už ich nebudete nakrúcať?
Prečo nie? Tie témy ma veľmi bavili. Boli to filmy o ľuďoch, čo tu s nami žijú. Či už to boli alkoholici, alebo narkomani, zaujímalo ma, čo je jadrom ich príbehov. Každý človek má ojedinelý osud a v každom je niečo zaujímavé. Tieto námety prinášal sám život. Úplne náhodou a zrejme nenáhodne.

Témy drogových závislostí už nie sú nové. Spolu s holokaustom sa stali akýmisi pečiatkami 20. storočia...
Pečiatka je dobré slovo, ale ide o to, že tieto „pečiatkové" osudy ľudí musíme zakaždým uchopiť po novom. Vo filme Ces't la vie som zobrazil príbeh narkomana punkrockera, ktorý sa cez vieru v Krista zbavil svojej závislosti. Filmom som ukázal návod, že existuje istá cesta, ako sa z toho dostať. Nezaujímala ma analýza mizérie života, ale hľadal som spôsob, ako sa z nej dá vyslobodiť. V tomto smere je pre mňa výzvou každý môj film.

Vo svojich filmoch hľadáte svetlo?
Hľadám hlavne to, aby si diváci mojím prostredníctvom dokázali sami dobre pomenovať niektoré skutočnosti. Ja len hľadám udičku alebo návod. A ak v sebe nájdem silu, tak sa mi niekedy podarí nájsť riešenie, ako sa to stalo v Ces't la vie. Dokument nie je len analýza niečoho, ale v jeho moci je nachádzať nádej. To je pre mňa veľmi dôležité.

Vyplýva to z vášho vierovyznania?
Aj z neho. Som kresťan, luterán, hoci do kostola nechodím. Mám rád Krista, lebo pomenoval Boží zákon lásky. A mechanizmus lásky je oveľa vyšší, než ten, ktorý si vysvetľujeme pomocou nejakých návodov, morálky alebo meštiactva. Láska je iracionálna a silná, veľakrát nemá žiadnu logiku, ale vždy s nami pocvičí. Študoval som mnohých filozofov, ale Krista neprekonali.

Ako to, že starozákonníci Krista nepotrebujú?
To je historický problém. Faktom ostáva, že Nový zákon povýšil Starý. Je tu už 2000 rokov a často si myslím, že sme ho vôbec nenaplnili, ale asi to tak má byť - naplníme ho až časom. Nedá sa spochybniť, že Nový zákon prišiel v čase, ktorý mu patril. Ľudia sa dostali do vyššieho stavu mysle, keď boli pripravení prijať nový zákon lásky.

Za čo ľudia, ktorí podľa týchto slov, majú na viac, trestajú ľudí, o ktorých ste nakrútili Vízie z inferna?
To je večná základná otázka ľudí - ak existuje Boh, prečo pripúšťa zlo? Správne by sme si však mali položiť otázku - kde sme boli my, ľudia, a nie Boh. Ten je predsa všade. Ale čo sme to robili my, kde sme sa ocitli, kam smerujeme, ako sme na tom?

Narodili ste sa 13 rokov po vojne. Napriek tomu, čo vám vírilo hlavou, keď ste nakrúcali film o Adolfovi Franklovi - kde boli všetci tí milujúci ľudia, čo tu žili? Kde bola láska?
Zákon lásky vtedy zlyhal len u časti ľudí, nezlyhal všeobecne. Slováci sú na poprednom mieste v tom, ako pomáhali židovským ľuďom. Nedá sa povedať, že na Slovensku bol antisemitizmus totálne zakorenený. Musíme sa naučiť rozlišovať. Moja rodina židovským ľuďom pomáhala, sused ich udal. Bola to skúška charakterov. A ľudia, ktorí žili v zákone lásky, čo je základný návod na život, nikdy neudávali a nerobili svinstvá. Boh nám dal slobodnú vôľu, ktorá môže byť pre nás požehnaním, ale aj prekliatim. So svojou slobodnou vôľou sa môžeme buď oslobodiť, alebo trpieť - podľa toho, čo v nás vyhrá sústavný boj medzi Bohom a diablom, medzi dobrom a zlom.

Pripravujete sa nakrúcať film o sochárovi z obdobia baroka, Franzovi Xaverovi Messerschmidtovi, známom svojimi charakterovými hlavami. V čom je jeho osud zaujímavý a rozporný?
Bol veľmi dramatický v tom, ako tento človek dokázal prežiť vlastnú slobodnú vôľu. Svojou tvorbou presiahol čas, v ktorom žil. Oslobodzoval sa ňou a bojoval proti zlým duchom, čo istým spôsobom robí každý umelec. Vtedy sa zdal byť čudákom, hoci z dnešného pohľadu by sa nám videl byť úplne normálnym. Nenechal sa zmiasť konjunkturálnou vlnou barokových anjelíkov. V tom prerástol ostatných. Keď Messerschmidtovi súčasníci videli grimasy, ktoré zvečnil v bustách, mysleli si, že musí byť šialený. Film sa volá Čas grimás, lebo grimasy žijú v každej dobe a čase.

Aké grimasy prevládajú dnes?
Teraz vládne grimasa kapitalizmu "veksláckeho" typu.

Nebol tu už v 90. rokoch?
Stále to platí. Vládne tu fakt, že nikto nespochybňuje moc peňazí. Je to veľmi deprimujúci jav a ja ostro vidím, ako zbavuje ľudí ich prirodzenosti. Štylizujú sa a na tvárach sa im objavujú grimasy. Myslia si, že mať peniaze je samospasiteľné, ale to je omyl. Rovnako ako je zdrvujúcim omyl, keď bohatí ľudia podceňujú tých ostatných. Mechanizmy Božej prítomnosti a lásky neomylne fungujú, a keď sa niekto prieči ich prirodzenosti, tak je len otázkou času, kedy urobí kotrmelec. Aj ja som vždy, keď som bol nepokorný, dostal riadny kopanec.

Napriek tomu, v čom sa líši rok 2005 od minulého desaťročia?
Samozrejme, že sa moc peňazí nespochybňovala takmer nikdy - vo väčšej či menšej miere. Ale my žijeme v čase epochálneho prevratu, keď sa odrazu z obyčajných vekslákov stali veľmi bohatí ľudia, a tí určujú realitu. Sme konfrontovaní s tým, že sa zmenili sociálne skupiny ľudí. Oceňujem však, že som svedkom tohto prevratu a dokážem vidieť, čo sa s ľuďmi deje. Rôzne typy ľudí prešli zmenou a začali sa istým spôsobom deklarovať, a väčšinou sa deklarujú v špecifických grimasách.

Spoznávate Messerschimdtove grimasy, keď kráčate po Dunajskej ulici, kde bývate?
Samozrejme, že ich spoznávam - všade a veľmi často. Každý, keď sa do niečoho štylizuje, čím sám nie je, stáva sa grimasou.

Vidíte aj takých ľudí, čo grimasy nemajú?
Rozoznávam ľudí, čo sa na nič nehrajú a do ničoho sa neštylizujú. Milujem ich, aj keď často práve takíto ľudia žijú dnes v mizérii.

Aké reakcie máte od divákov svojich filmov?
Sú zaujímavé. Ideálne je, keď trafím tému tak, že sa pozdáva kritikom, filmárom, a aj divákom. Veľakrát filmári nasilu hľadajú chyby, len aby niečo poznamenali. Mám rád kumšt, aký robili Charlie Chaplin alebo Miloš Forman - málokto povie, že sa mu ich filmy vyslovene nepáčia. Boli úžasne presní v tom, že im každý porozumel, lebo jednoducho a prosto hovorili veľmi múdre veci. Nemám rád, keď autori predkladajú osobné konštrukcie, ktoré sa nedajú zovšeobecniť. Ak sa podarí problém pomenovať a zovšeobecniť, stáva sa ľahko stráviteľným. A to je jednou z úloh umenia. Umelec je ten, čo zrozumiteľne pomenuje aj ten najzložitejší jav, a ľudia jeho posolstvo pochopia.

Aký film vás týmto spôsobom naposledy zasiahol?
Bol to napríklad americký hraný film s Jackom Nickolsonom Lepšie to už nebude. Niekto to môže považovať za komerčné dielo, ale ja som sa v ňom dokonca spoznal.

Ste samotár ako Nicholsonova postava?
Mám rád samotu, pokiaľ nedôjde k opustenosti. A opustený som sa nikdy necítil. Nie som samotár, iba som sa doteraz neoženil. Oveľa desivejšia samota je, keď žiješ v zlom manželstve. Nemám nič proti tejto inštitúcii, ale väčšina manželstiev nie je dobrých. Z formálneho hľadiska vyzerajú ako rodinné spoločenstvo, a pritom žijú v podstatne bezútešnejšom stave ako človek, čo je sám a cíti nádej, že si ešte nejaký vzťah nájde. S tou samotou to majú ľudia stále dopletené.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ