jú rozličné mimoliterárne sily, ktoré viditeľne i neviditeľne pôsobia na celkový obraz daného písomníctva, na jednotlivé diela, spoluurčujú alebo dokonca menia duchovnú klímu, v akej literatúra vzniká. Takáto história literatúry, aj slovenskej, sa bude musieť ešte len napísať, keďže si to vyžaduje zdĺhavé štúdium všetkých mechanizmov a pák, akými sa komunistickí ideológovia, ba často totálni ignoranti snažili pacifikovať jedného zo svojich najväčších nepriateľov - slobodné slovo.
Túto elementárnu pravdu sme si naliehavo uvedomili už pri zborníku štúdií Umenie v službách totality 1948 - 1956, ktorý vydal Ústav slovenskej literatúry SAV vlani, no ešte naliehavejšie ju pripomína kniha mladého slovenského historika Juraja Marušiaka Slovenská literatúra a moc v druhej polovici päťdesiatych rokov (PRIUS, Brno 2001).
Autor si vybral podobnú tému ako spomenutý zborník, ale časovo ju lokalizoval najmä na roky 1956 - 1957, najväčšiu kapitolu venoval činnosti Zväzu slovenských spisovateľov a jeho orgánu Kultúrnemu životu a bádateľsky ju prehĺbil o výskum tých najdôležitejších archívov a z nich najmä dokumentov ÚV KSS. Kým zborník vychádza zväčša z verejne dostupných prameňov, Marušiak vyniesol na povrch fakty a údaje často celkom neznáme, šokujúce a odhaľujúce pravé príčiny i pozadia mocenských zásahov alebo niekedy len pokusov o ne. Išlo totiž o obdobie destabilizácie, keď proklamovaná a tvrdo presadzovaná názorová jednota začala dostávať riadne trhliny a spisovatelia čoraz hlasnejšie vyjadrovali nesúhlas s reglementáciou umeleckej tvorby a myslenia, čo sa prejavilo hlavne na II. zjazde čs. spisovateľov v Prahe v apríli 1956. Vedenie strany sa jednak usilovalo o priazeň tvorcov, jednak nešetrilo hrozbami. Navyše jesenná revolúcia 1956 v Maďarsku mala svoj vplyv aj u nás a z dokumentov vysvitá, že stranícki pohlavári sa doslova báli reakcií slovenských spisovateľov.
Marušiak dôkladne preštudoval všetky archívne materiály z tohto obdobia, cituje z hlásení cenzúry o jej zásahoch v Kultúrnom živote, opiera sa o zápisnice z rozličných straníckych zasadaní, kde sa prejavila buď odvaha, alebo zbabelosť jednotlivých spisovateľov. Je to obraz priam napínavý, nabitý udalosťami, úskokmi, manévrovaním, taktizovaním oboch strán. Človek sa až čuduje, čo všetko sa dostalo do archívov prostredníctvom tajných agentov-donášačov: rozhovory, názory, úmysly, plány zväzových funkcionárov sa hneď ocitli v rukách straníckeho vedenia, ktoré potom rýchlo predvolávalo podozrivých, vyhrážalo sa tvrdohlavým, presviedčalo váhavých. V priaznivom svetle sa tu ukázal napríklad Ivan Kupec, Juraj Špitzer, Ladislav Mňačko, vo veľmi nepriaznivom Andrej Plávka, Krista Bendová a ďalší.
Nasledujúce kapitoly knihy sa týkajú vzťahu literatúry a moci v rokoch 1957 - 1959, zjazdu socialistickej kultúry roku 1959, prvých rokov časopisu Mladá tvorba, osobných osudov Dominika Tatarku, Jána Smreka a ďalších, potom procesu s tzv. trockistami a napokon zásahu proti príprave encyklopédie v Martine, ktorý sa skončil zatknutím zúčastnených redaktorov vrátane sociológa Hirnera, vedúceho projektu.
Juraj Marušiak si za túto priekopnícku prácu zaslúži prejav vďaky. Škoda len, že sem vkĺzlo niekoľko omylov (nie Müllerová, ale Millerová, nie Miloš, ale Milan Ferko, Bartko nebol evanjelický farár, tým bol Kraus). A zasa kniha, v ktorej chýba menný register! Akoby nikto nemyslel na to, koľko času sa tým ušetrí používateľom, resp. čitateľom knihy.
