Muž nebol príliš rád, keď sme mu zaklopali na vonkajšiu stenu jakyne, kde býva so svojimi siedmimi deťmi a ženou. Tváril sa odmietavo a vyhlásil, že má práve robotu a o sochách nič nevie. Prehováranie trvalo asi pätnásť minút a nakoniec ho presvedčilo až niekoľko desiatok tisíc aghánií.

Mirzo Husejn býva so svojou rodinou v jaskyni vydlabanej v rovnakej skale ako najvyššie sochy Budhu na svete. Každý deň, keď vyjde pred svoje provizórne prístrešie, vidí z ľavej strany jeden pustý obrovský otvor, ktorý zostal po soche vysokej 54 metrov a na pravej o niečo nižší po 35-metrovej. „To viete, že je mi to ľúto, ale čo som mal robiť, keď na mňa mierili samopalmi,“ hovorí muž, ktorý sa nedobrovoľne podieľal na ničení jednej z najcennejších pamiatok na svete.

Jaskyne vydržali

Mirzo sa narodil a celý život prežil v meste Bamiján v správnom stredisku rovnomennej provincie. Je príslušníkom hazarskej národnostnej menšiny, ktorá obýva a kontroluje práve provinciu Bamiján. Keby v krajine nebolo 11 miliónov mín, keby na cestách nevyčíňali ozbrojené bandy a v horách sa nepotulovali skupiny bojovníkov Talibanu a organizácie al-Káida, bol by Bamiján asi najpríťažlivejším miestom pre turistov v celom Afganistane.

Údolie, v ktorom leží mesto Bamiján, je dozaista jedným z najmalebnejších miest na tejto planéte. Vo výške 2500 metrov nad morom bolo v týchto dňoch veľmi chladno. Snehu je v Afganistane opäť málo, a tak sa blyšťal len na vrcholkoch červenožltých skál tvoriacich pohorie Kohe Baba, do ktorých ľudia vydlabali za stovky rokov tisícky jaskyniek. Kedysi slúžili ako obydlia budhistickým mníchom, potom sa obyvatelia Bamijánu naučili stavať domy a jaskyne sa mali šancu stať turistickou atrakciou.

Vojny však vrátili civilizáciu o niekoľko storočí späť a dnes je v skalách opäť plno. Domy vypálili, zbúrali či vyhodili do vzduchu. Útok islamských fundamentalistov neprežili ani obrí Budhovia zo 4. až 5. storočia. Jaskyne vydržali.

Sochy - nepriatelia Talibanu

Talibovia dobyli Bamiján po prvý raz 13. septembra 1998. Po siedmich mesiacoch ho jednotky Hazarov získali na niekoľko dní späť. Talibovia si však pútnické budhistické centrum a strategicky významnú oblasť vziať nenechali. V roku 1999 sa tu, pod najväčšími sochami Budhu na svete usadili natrvalo.

O tom, že kacírske dielo vytesané do skaly treba zlikvidovať, uvažovali vodcovia talibov už od roku 1996, keď obsadili Kábul. Realizovať svoj plán sa však odhodlali až o päť rokov neskôr. Dvadsiateho šiesteho februára 2001 nariadil mulláh Muhammad Umar zničiť všetky pamiatky znázorňujúce ľudské bytosti. Vraj to odporuje islamu.

„Zatkli ma asi mesiac predtým, než sa začalo to ničenie. Skrývali sme sa neďaleko Bamijánu v horách. Raz sme sa dozvedeli, že v neďalekej dedine budú rozdávať pomoc. Už sme nemali čo jesť, tak sme sa tam vydali. Bola to pasca. Talibovia nás chytili a uväznili,“ rozpráva Mirzo a stále poškuľuje po otvore v skale, ktorý tu ostal po najvyššom Budhovi na svete.

„Veľmi rýchlo sme pochopili, na čo sa chystajú. Používali nás totiž na ťažké práce a keď sme začali vykladať z nákladiakov míny a bomby, všetko nám bolo jasné.“

Hlava sa na nás stále pozerala

Likvidácia sa začala 1. marca 2001. Budhovia však mali tuhé korienky a vzdorovali dlhšie, než ktokoľvek očakával. „Najskôr do nich strieľali z granátometov a ťažkých guľometov, ale to bolo úplne nanič. Potom priviezli 20 bômb a dva nákladiaky plné mín,“ Mirzo nám presne ukazuje miesto, kde všetko vykladal.

„Prísne nás sledovali, aby sme niečo neukradli. Sochy a jaskyne v ich blízkosti obložili výbušninami sami. Nás k tomu nepustili. Na prvý raz sa im to veľmi nepodarilo. Spadli im nohy po kolená,“ Mirzo sa usmieva, akoby mal radosť, že talibom dalo to ničenie toľko roboty.

„Boli tu s nimi nejakí inžinieri z Pakistanu a Saudskej Arábie a tí si po prvom neúspechu priviezli špeciálne náradie a začali Budhov navŕtavať a pchať výbušniny do otvoru. Aj potom však spadla len časť tela - asi po prsia. Hlava sa na nás stále pozerala.“

Míny a bomby sa na zničenie kultúrnych pamiatok príliš nehodili. Celé mesto sa triaslo ako pri zemetrasení a na strechy domov padali črepiny, ale Budhovia stále vzdorovali.

„Napokon nás prinútili vypchať miesta okolo hláv vrecami s pieskom a hlinou a medzery medzi nimi vyplnili mínami, asi tým nejako chceli nasmerovať výbuchy. Skutočne sa im nakoniec podarilo odstreliť i hlavy,“ hovorí Mirzo.

Symbol vzdoru

Zblízka sa zdalo, že dielo bolo dokonané. Z určitej vzdialenosti však boli obrysy sôch stále viditeľné. „My sme sa tomu tajne usmievali, i keď Budha nie je pre nás ničím svätým, držali sme tým sochám palce, pretože dokázali vzdorovať talibom lepšie než my,“ usmieva sa Mirzo. Obrysy sa pre miestnych obyvateľov, ktorí neutekali pred talibmi, stali akýmsi symbolom vzdoru.

„Obrysy ich tak rozčuľovali, že s explóziou pokračovali ešte 20 dní, potom sa upokojili, lenže keď sa pozorne pozriete, z určitej vzdialenosti a vo vhodnej chvíli, keď lúče slnka dopadajú v určitom uhle, Budhov uvidíte,“ Mirzo ukazuje na väčší z dvoch otvorov, ktorý je od jeho jaskyne vzdialený tri minúty chôdze. Má pravdu. Obrys je viditeľný, pri podrobnejšom skúmaní je vidno i zvyšky do skaly vytesaného odevu, ktorý, hoci bol z kameňa, akoby sa hýbal vo vetre. Záhyby boli vytvorené pomocou povrazu pokrytého sadrou, ktorými sa tak dlho chodilo po kameni, až vznikol mäkký ohyb.

Stojím v sutine ležiacej na dne obrieho výklenku v skale, okolo sa váľajú zvyšky kovových úlomkov bômb. Tam, kde bola pravá noha Budhu, visia kovové laná.

Už pred talibmi sa mnohí pokúšali sochy zničiť. Výrazne ich poškodili v roku 1222 počas mongolských nájazdov. Sochy prekážali aj niektorým islamským vodcom Afganistanu v minulom storočí. Aspoň jednej amputovali končatinu. Indickí špecialisti neskôr nohu pripevnili späť práve kovovými lanami.

Hazarovia nemajú závraty

Z diery asi 60 metrov nad mojou hlavou sa z otvoru nad miestom, kde kedysi bola tvár Budhu, ozýva detský smiech. Tri čierne hlavičky takmer nevidno. Dokonale vybudovaným schodiskom sa dá i dnes vyšplhať až na najvyšší vrcholček otvoru po soche. Schodisko poškodili explózie, v dvoch miestach je prasknuté a v ohyboch sú diery, ktorými môžete pri malom zakopnutí či pošmyknutí sa preletieť do hlbín. Spodný vchod do labyrintu je čiastočne zavalený a treba sa niekoľko metrov plaziť.

Deti pobehujú po asi 40 centimetrov širokej plošine úplne bez zábran. Hazarovia asi závratmi netrpia.

Pod obrysom vyššieho Budhu leží hromada kameňov prikrytých striebristou plachtou s nápisom UNESCO. Sú to časti tela väčšej z oboch sôch. Obnoviť pamiatku nemožno, snáď len možno vziať to, čo nerozbili. Podľa očitých svedkov zachovalejšie zvyšky sôch talibovia vyviezli ihneď po výbuchoch. Pravdepodobne do Pakistanu.

Na úlomkoch, ktoré tu ostali, sú stopy explózií. Budú pripomínať budúcim generáciám, ako ľudia s neuveriteľnou zlobou dokážu zničiť to, čo pred nimi iní ešte s väčším úsilím vybudovali.

Autor: Petra Procházkováagentúra Epicentrum, Bamiján pre SME