Igor Kalný: Pečiatková kresba, 1980. |
Dnes sa už jednoducho, hoci stále smutne a nezmieriteľne, dešifruje posolstvo záznamu jednej body-artovej performance IGORA KALNÉHO, keď si na fotografiách necháva zmiznúť nápis JA zo svojej hrude. Krátko nato sa tento rimbaudovský zjav slovenskej neoficiálnej umeleckej scény sedemdesiatych a osemdesiatych rokov rozhodol ukončiť svoj život.
Desať rokov, ktoré si vymedzil na svoju výtvarnú činnosť, prezentuje súčasná výstava Vstup do ticha v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy. "Je to v podstate prierezová expozícia, jej jadrom je kresba, ktorá spolu so záznamami akčných projektov dominuje v jeho tvorbe," hovorí kurátorka Daniela Čarná. Po výstave v bratislavskej Galérii Priestor pred piatimi rokmi je to ďalší príspevok k splácaniu dlhu tomuto osobitému umelcovi, ktorého tvorba je ešte stále okrem odbornej verejnosti známa väčšinou len okruhu priateľov a pamätníkov.
Kalný bol solitér, hľadač, pochybovač, experimentátor, ktorý mal duchovnou i umeleckou orientáciou bližšie k staršej generácii ako k rovesníkom. Práve potreba neustále si overovať možnosti a hranice média, ktorá ho priviedla k predstaviteľom analytickej maľby Milanovi a Kláre Bočkayovcom, Otisovi Laubertovi či Deziderovi Tóthovi, vyústila do množstva geometrických, abstraktno-lyrických kresieb, charakterizovaných napätím protikladov medzi poriadkom a chaosom, vážnosťou a hravosťou či uchopiteľnosťou a tajomnom.
Paralelne vznikal svojrázny cyklus pečiatkových kresieb, kde Kalný vytvoril vlastnú autorskú techniku nadviazaním na svoje ilustrácie pre samizdatové vydanie Orwellovej Farmy zvierat postavami zvieratiek z detskej tlačiarne. Ich postupným zahusťovaním a prekrývaním do pásiem a škvŕn sa pôvodný banálny a milo komický znak stráca a vstupujúc do nového kontextu poukazuje na viacznačnosť, ale aj zahmlenosť a nepomenovateľnosť javov vtedajšej reality. "Cyklus pečiatkových kresieb je jasným odrazom neslobodnej atmosféry doby," zdôrazňuje kurátorka.
Z decentnej atmosféry výstavy, korešpondujúcej nielen s jej názvom, ale aj s autorovou subtílnosťou i krehkou naliehavosťou jeho výpovede, impozantne vystupujú Kalného telovky - veľkoplošné diela, ktoré vytvoril obkresľovaním svojich rúk, nôh i celého tela. Konečné podoby takejto intímnej a rituálnej performance, kde autor znásobuje funkcie tela vo vzťahu k výtvarnému dielu, svojimi magickými obrysmi pripomínajú prehistorické jaskynné výjavy.
Podľa Daniely Čarnej tieto vymedzovania priestoru vlastného bytia majú nielen hodnotu samostatného konečného diela, ale sú aj špecifickým záznamom akcií, ktoré autor dokumentoval fotograficky. Prázdno autentických siluet, ktoré sú nielen z chronologického pohľadu vyvrcholením Kalného tvorby, nadobúda s ohľadom na jeho tragický životný osud aj ďalší, desivý rozmer.
ALEXANDER BALOGH
REPROFOTO - LADISLAV STERNMULLER
Medzi aktivity Igora Kalného patrili aj hudba, poézia a pouličné akcie
Igor Kalný (1957 Trenčín - 1987 Bratislava) je poprednou postavou slovenskej alternatívnej výtvarnej scény 70. a 80. rokov. Jeho tvorba sa pohybuje medzi hudbou, poéziou, privátnymi akciami, performance, happeningami, maľbou a kresbou. Absolvoval Strednú priemyselnú školu grafickú, z politických dôvodov sa nedostal na vysokoškolské štúdium. Počas života prezentoval svoju tvorbu len na niekoľkých súkromných či polooficiálnych výstavách v netradičných priestoroch.
V roku 1982 založil spolu s Josefom Schottlom experimentátorské hudobné združenie CUCU, kde okrem klasických hudobných nástrojov používali aj predmety bežnej dennej potreby ako mlynček, krém na topánky, sklo či pingpongové loptičky, ale aj základné médiá ako svetlo a ľudský dych.
Svoj vklad do slovenského akčného umenia rozšíril Igor Kalný aj účasťami na projektoch Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania. Pouličné akcie tohto združenia okolo Jána Budaja predstavovali na prelome 70. a 80. rokov u nás originálnu, no takmer vždy riskantnú formu vzbury proti totalite a manipulácii, keďže sa celkom pochopiteľne nepáčili nielen štátnej moci, ale neraz ani publiku na ulici, ktoré sa bálo byť čo len svedkom niečoho "nenormálneho" a najmä neznormalizovaného.
Igor Kalný: Telovka, 1986. |