"Ak moc stráca kontakt s kultúrou, odsudzuje sa na to, aby vládla zlej krajine a zlému národu," tvrdí šéfredaktor ruského týždenníka Kultúra Jurij Beliavskij. Ruskí politici, ktorí dnes stoja na prahu reforiem vo financovaní kultúry, sa vo svojom uvažovaní ponášajú na slovenských. Tento paradox má spoločného menovateľa, ktorým je postkomunistická skúsenosť. "Nech si moc stanoví akékoľvek vysoké ciele, s nekultúrnym obyvateľstvom nič nedokáže," hovorí Beliavskij o možnej budúcnosti Ruska. O slobode tlače vo svojej vlasti si myslí, že je vlastne absolútna, ale noviny tam čítajú len 4 percentá obyvateľstva. "Väčšina ľudí sleduje širokú škálu televízií, ktoré má vláda pevne pod kontrolou," sucho konštatuje novinár, literát a dokumentarista Jurij Beliavskij.

Za uplynulé desaťročie, čo ste šéfredaktorom Kultúry, sa v Rusku udialo veľa zmien. Režisér Nikita Michalkov dokonca tvrdí, že ruskí diváci ignorujú americké filmy, lebo radšej chodia na domáce. Nepreháňa to?
S Nikitom Michalkovom máme rozdielne názory na film, život a umenie vôbec, ale v tomto prípade s ním absolútne súhlasím, i keď to trochu prehnal. Dnes je však tento trend zjavný nielen v Rusku, ale všade na svete. Ľudia s väčším pôžitkom pozerajú film, kde hrajú ich domáci herci a kde cítia vlastnú národnú mentalitu. Aj Francúzi pozerajú francúzske kino s väčším entuziazmom, než americké, aj keď Hollywood popri kope hlúpych filmov ešte stále vytvára aj unikáty. Je to zatiaľ stále najmocnejšia svetová filmová škola. Môj najobľúbenejší film je napríklad Rain Man. Keď sa niekedy necítim vo svojej koži a nedarí sa mi, vždy si ho pozriem, a je mi hneď lepšie.

To, že sa ruský film spamätá, sa dalo predpokladať - máte skvelú tradíciu a filmový priemysel dobre zarába. Ako sú na tom iné oblasti z pohľadu pripravovanej reformy v celej kultúre, pred ktorou stojí Rusko?
Oficiálne sa u nás už dlhšie deklarujú prípravy na takúto reformu, ale reformovať kultúru je podľa mňa dosť hlúpa činnosť. Ak hovoríme o kultúre ako takej, je to niečo, čo dlhodobo a živelne vytvára celý národ. Preto hocijaký pokus reformovať ju je od počiatku pomerne smiešny. Obávam sa, že u nás toto úsilie pramení iba z toho, že súčasná vláda sa pokúša zbaviť problémov spojených s financovaním kultúry. Existujú však odvetvia, o ktoré sa štát musí postarať v každom prípade. A ak nie štát, tak spoločnosť a na to musia existovať zákony, čo by motivovali bohatých ľudí investovať do kultúry svoje peniaze.

Pred revolúciou bola tradícia bohatých mecenášov v Rusku veľmi silná. Nespolieha sa ruský štát práve na tento model?
Kým nevzniknú nové zákony, štát by nemal reformy ani spomínať. Som presvedčený, že kupec Tretiakov v 19. storočí vytvoril základ národnej výtvarnej tradície, lebo kupoval obrazy domácich maliarov, čím im umožnil žiť a pracovať. Mecenáš Ščukin sa zas zaslúžil o rozmach francúzskeho impresionizmu, lebo kupoval také obrovské množstvo prác od chudobných francúzskych maliarov, ktorí sa neskôr stali slávnymi, že jeho zbierka stačila pre niekoľko veľkých ruských múzeí. Ak by tento šialený ruský kupec nekupoval od nich obrazy, možno by v Paríži umreli od hladu a nič by nebolo. (Smiech.) V roku 1917 sa táto tradícia pretrhla. Vtedy štát prebral na seba zodpovednosť za kultúru a hneď ju začal ideologizovať a podporovať len tých, čo boli pripravení slúžiť ideologickým úlohám sovietskej moci. Je to osobitná téma, ale medzitým a napriek tomu tu vzniklo vynikajúce kino, popri hŕbe ideologických smetí sa objavili vynikajúce knihy a výtvarné diela.
Čo sa deje dnes?
Pokiaľ tu neexistujú sponzorské zákony, vláda nesmie zutekať pred zodpovednosťou za kultúru. Ak z kultúry odíde, kto ju vystrieda? Príroda sa bojí prázdnoty. Odchod štátu s peniazmi, ktoré vkladal do kultúry, vytvorí pustatinu, v ktorej nič neprežije. A peniaze na záchranu kultúry z iných zdrojov spoločnosti neprídu, lebo nie sú na to vytvorené podmienky. Za týchto okolností robiť reformu je zločinom na národnej kultúre. K tomu môžu dospieť len ľudia nezodpovední, ktorí absolútne nerozmýšľajú o zajtrajšku. Bol by som veľmi nerád, keby to, čo tu hovorím, sa týkalo vlády, ktorá riadi našu krajinu, lebo je to minimálne veľmi nezdravé pre moc samotnú. Ak moc stráca kontakt s kultúrou, odsudzuje sa na to, aby vládla zlej krajine a zlému národu. Nízka kvalita obyvateľstva predurčuje na to, že sa s ním nič nedá podniknúť. Nech si moc stanoví akékoľvek vysoké ciele, s nekultúrnym obyvateľstvom nič nedokáže. Dúfam, že si naša vláda zachová toľko rozumu a svedomia, aby k reformám neprikročila v takej podobe, ako ich dnes deklaruje.

Prezident Putin rád vytvára imidž štátnika, ktorý sa o kultúru zaujíma. Osobne sa angažuje v rekonštrukcii národných divadiel v Moskve a Peterburgu. Sľubuje im miliardu amerických dolárov. Ako je to reálne?
Čo sa týka divadiel, naozaj peniaze dostanú. Putin, ako aj celá generácia ľudí, čo sú dnes pri moci, ukončili sovietske vysoké školy a majú istú životnú skúsenosť. Je veľmi málo ľudí, ktorí sú schopní učiť sa životnej skúsenosti od iných. Sme schopní naučiť sa profesiu, ale hlavné poučenie histórie spočíva v tom, že nikto si žiadne poučenie z historických udalostí nedokáže osvojiť. Keď boli súčasní štátnici vysokoškolákmi, hovorili im, že Boľšoj teatr je symbol národnej kultúry, znak, ktorý treba milovať a klaňať sa mu. Keď sa začalo divadlo rozpadávať, peniaze sa našli, tým viac, že vďaka nafte v krajine nejaké peniaze naozaj sú. Okrem toho Putin dáva granty piatim dôležitým symfonickým orchestrom, vďaka čomu môžu prežiť, ale dnes už na pozadí ostatných zúbožených hudobných telies a zbedačeného hudobného školstva.

Nie je v tom aspoň aká-taká nádej na zmenu k lepšiemu?
Existuje doktrína obranného minima, keď si krajina musí určiť, kto sú jej nepriatelia a akú musí mať armádu , aby sa dokázala ubrániť pred svojimi nepriateľmi v tom najprísnejšom ekonomickom režime. Naši politici sa teraz snažia vytvoriť akúsi doktrínu kultúrneho minima, ale také niečo nie je možné, a oni to nechápu. Hovoria si, že budú investovať len do federálnych veľkých objektov, ale ten zvyšný kultúrny základ, bez ktorého by tu vôbec nič nebolo, majú financovať regióny a mestá. A tak nastáva hrozná vec, keď krajinu s vysokou kultúrnou tradíciou a históriou dávajú do područia vkusu a svedomiu jednotlivých gubernátorov. Navyše, v každom regióne je iná hospodárska situácia a štát namiesto toho, aby nejaké prostriedky centrálne sústredil pre školstvo a kultúru, chce z toho celého vycúvať. Kultúra v širokom zmysle slova sa vytvára celé stáročia, ale zničiť sa dá v jedinom okamihu. Od konca 80. rokov napríklad nastala obrovská vlna emigrácie hlavne v radoch talentovaných, vzdelaných hudobníkov a pred našimi očami sa rúca veľká hudobná ruská škola.

Ruskí umelci sa často obracajú priamo na Putina, akoby nemali vlastné profesionálne organizácie. Nedávno ste vo vašich novinách uverejnili výzvu adresovanú práve prezidentovi, aby zachránil moskovské Kino-Múzeum. Možno ho to všetko už unavuje, a preto chce, aby sa tým zaoberali iní?
Moskovské Kino-Múzeum vzniklo veľmi dávno v sovietskych časoch vďaka úsiliu nezištných entuziastov. Nie je to len archív starých filmov, ale aj vzdelávacia inštitúcia. Dnes si túto budovu s viacerými kinosálami v centre Moskvy, ktorá prináša veľký zisk, delia samotní filmári a nevedia sa dohodnúť.

Akú úlohu v tomto spore zohráva Nikita Michalkov?
Je to on, kto z budovy vyháňa múzeum. Je predsedom filmovej akadémie, a tvrdí, že sa na tejto budove dá prenájmom zarobiť mesačne až 500-tisíc dolárov, ktoré sa potom môžu minúť napríklad na dôchodky pre umelcov. To už nie je ani populisticko-chytrácky prístup, ale doslova nečestný. Hrozné je to, že tento konflikt trvá už 6 rokov. Doteraz sa obrancovia múzea obracali ku všetkým a nikto tieto otázky nerieši. Je to výkrik duše. Na koho sa majú obracať? Na Boha, cára? Obracajú sa na Putina zo zvyku, ako na človeka, ktorý nesie zodpovednosť za osud histórie národa a za všetko cenné, čo sa v krajine nachádza.

Aký je v Rusku vzťah umelca a moci?
Existuje istá škála tohto vzťahu. Na jednom jej konci je šašo, ktorý sedí pod trónom, čas od času šikovne zažartuje, a kráľ mu hodí kúsky zo svojho stola. Na opačnom konci škály je vzťah, ktorý sformuloval ruský básnik Osip Mandelštam: „Moc je pre umelca odporná ako holičove laby" (v ruštine je tu holič - „bradobrej" - potupný význam tohto slova pramení z jeho pôvodu, keď cár Peter I. nariadením donútil celý starý ruský dvor oholiť si brady, a tých, čo sa vzpierali, pod jeho osobným dohľadom oholili nemeckí holiči - pozn. red.). Je to kardinálne odlišný vzťah, keď je umelec vždy slobodný a moc je odpudzujúca. A potom je tu pozícia, ktorá stojí presne v strede týchto dvoch polôh a ktorú sformuloval Alexander Puškin, hoci bol osobne v konflikte s cármi a byrokraciou. Povedal, že jediným Európanom v Rusku je vláda. Európanom bol podľa neho človek, ktorý cítil zodpovednosť za národnú kultúru a v tom čase bola vláda jediným subjektom, čo túto zodpovednosť pred históriou a svetom nepopieral. Ľudia ako ja chcú od moci práve takýto prístup - aby na rozdiel od hocakej lúzy cítila zodpovednosť, robila premyslené kroky a uvažovala o ich dôsledkoch. Nič iné od nej ani nepotrebujeme.

Ako by mala takáto vláda zodpovedne uskutočniť reformy?
Režisér Mark Zacharov o pripravovaných reformách vyhlásil, že len aby preboha nič nezlepšovali. Tento bod už umelci nejako zvládnu aj sami. Moc musí prijať zodpovedné riešenie a umelci, poznajúc pravidlá hry, si už poradia. Je to jednoduché, ale mnohí, čo rozhodujú, žijú okamžitou výhodou. Šetrenie na kultúre je šetrením na zápalkách - pár si ich ušetríme, predáme a potom pôjdeme do reštaurácie a raz-dva prepijeme. Na kultúre sa nedá veľa ušetriť, nie je to až taká veľká materiálna položka. Mali by sme sa riadiť myšlienkou slávneho lekára Avicenu - prvé, na čo musíme myslieť pri zásahu do živého organizmu, aby sme viac pomohli, ako ublížili.

Počúva spoločnosť názory umelcov, ktoré odznievajú vo vašich novinách?
Žiadna moc nestojí o verejné škandály, lebo dbá o svoju povesť. Akonáhle sa u nás začalo hovoriť o divadelnej reforme, veľkí majstri, ktorých pozná celý národ - herci a režiséri - spustili obrovský hurhaj a škandál. Potom ich osobne prijal prezident a sľúbil im, že sa žiadna reforma v najbližšom čase nezačne. Hovoríme tomu obchodovať s tvárou. Horšie je, že táto reforma zasiahne knižnice a hudobné a umelecké školy. Odkiaľ tieto inštitúcie vezmú tvár, ktorú by mohli predať? Pričom divadlo si predsa len môže ako-tak zarobiť, ale knižnica v žiadnom prípade. Knižnice sú stále vo väčšine oblastí Ruska hlavným zdrojom informácií. Zreformovať dnes knižnice, opustiť ich a nechať bez štátnych peňazí, znamená odsúdiť svoj národ na nekultúrnosť.

Platí ešte v Rusku, že spisovateľ je svedomím národa?
Obávam sa, že nie. Buď v samotnom národe neostalo svedomie, alebo spisovatelia prestali byť nositeľmi tohto pojmu. Pozorne sledujem literárny život - som členom komisie, ktorá udeľuje najprestížnejšiu literárnu prémiu za knihu roka a viem, že máme množstvo talentovaných mladých ľudí, ale známa Jevtušenkova fráza, že básnik v Rusku je viac než len básnikom, už neplatí. Zmenilo sa to však na celom svete. Keď Emil Zola napísal slávne Nemôžem mlčať!, prevrátil naruby psychológiu Francúzov. Keď Astrid Lindgrenová napísala, že normálny človek vo Švédsku s jeho daňovým systémom nemá možnosť prežiť, vláda musela odstúpiť. Dnes už spisovatelia nie sú vládcami duší, ako to bývalo kedysi. A aj v Rusku literatúra zaujala len to miesto, ktoré jej asi patrí - je jedným z umení.

Nestáva sa dnes „vládcom duší" film?
Možno. Je to presne tá vec, pomocou ktorej Nikita Michalkov ťahá peniaze od prezidenta na svoje kino. Tvrdí, že Hollywood vytvoril Ameriku, a ak dostane peniaze on, vytvorí novú ideológiu novej ruskej krajiny. Nie som si však istý, či film má stále taký silný účinok na národ, ako voľakedy. Dnes ľudí ovláda televízia, ale to už hovoríme o manipulácii, a nie o vznešenom ovládnutí mysle.

Umenie je všeobecne na ústupe, nie?
Je menej prístupné ako kedysi a život väčšiny ľudí sa prudko zmenil - majú podstatne menej času na to, aby sa zamýšľali nad vážnymi, morálnymi otázkami. Musia zarábať peniaze, a nie rozmýšľať. Je to niečo, čo sa v Amerike už dávno nazýva štvanicou potkanov - bežia bez zastávky z jednej práce do druhej, od jedného biznisu k ďalšiemu, a nedoprajú si ani trochu času na to, aby sa pozastavili nad tým, prečo a ako žijú. Ľudia si čoraz zriedkavejšie kladú tieto základné otázky a dostávajú sa do stereotypu, ktorý umocňuje televízia.

Nerobí ich to spokojnejšími?
Narážate na známe, úspešné „fajn", keď je všetko v poriadku za každú cenu? Dospeli sme k tomu, že sa začíname hanbiť za vlastné utrpenie. Ale utrpenie človeka očisťuje. Kde niet utrpenia, nie je ani katarzia, nepríde vnútorný mier a bytostná potreba zamyslieť sa nad životom. Dám si urobiť dobré zuby, zhodím slaninu, kúpim nové auto, vedľa mňa stojí žena s dobrými zubami a silikónmi, všetko je o. k., o čom mám vlastne premýšľať? Je to priama cesta k spotrebnej spoločnosti, ktorá vedie ľudstvo do slepej uličky. Stále sa o tom hovorí a všetci o tom vedia.

Ste pesimistický, čo sa týka návratu duchovnosti?
Prečo pesimistický? V Biblii sa hovorí, že od mnohého poznania je mnoho smútku. Čím viac sa človek ponorí do nejakej otázky a jej poznania, tým viac problémov objaví. Z tohto pohľadu má nevzdelanosť skutočný pôvab - môžete krásne prežiť celý život a ani raz sa nezamyslieť, nenechať sa znepokojiť vážnymi vecami. Takýto život predpokladá jednoduché riešenia, ale neexistuje nič strašnejšie a odpornejšie, ako sú jednoduché riešenia. Pričom ľudstvo nezávisle od povahy civilizácie a obdobia, aké prežíva, si najradšej vyberá práve také.

Máte na mysli komunizmus?
Idea rovnosti je jedným z typických jednoduchých riešení - teraz budeme mať všetko spoločné a každý si bude brať podľa potreby, nebudú bohatí ani chudobní, všetci budeme rovnakí. Unikátne a zrozumiteľné. A keď sa začala realizovať, priviedla nás k horám mŕtvol a miliónom dolámaných osudov.

Z Ruska však vzišla aj myšlienka, ktorá s rovnosťou nesúvisí. Ešte stále si známy ruský mesianizmus trúfa zachrániť zvyšok sveta?
Národ, ktorý sa považuje za jediného povolaného nositeľa Božej slávy a ktorý chce zodpovedať za osudy sveta, ohrozuje sám seba. Myšlienku výnimočnej úlohy ruského pravoslávia sformuloval Dostojevskij, ale nasledovanie tejto idey ruskému národu neprinieslo nič, okrem zla. Dnes pre zmenu Američania vyhlásili svoju zodpovednosť za osudy sveta, a pýtam sa, aké dobro z toho môže mať napríklad taký arabský svet, ak hovoríme o konkrétnych ľuďoch a ich osudoch? Myšlienka, že nejaký národ pozná istú absolútnu pravdu a musí priviesť ostatné národy k tomu, aby s ňou žili v súlade, je rovnocenná s tou, z ktorej vznikol fašizmus. Ďalšie jednoduché riešenie.Alebo keď sa Američania pýtajú - ak si taký múdry, prečo si chudobný? Tvrdia, že ak si múdry, musíš byť predsa bohatý. Pritom vôbec nie je isté, či bohatí sú vždy tí najmúdrejší. Neplatí to. Tí, čo vyhlasujú, že sú jedinými, ktorí vedia, ako treba žiť, sú veľmi nebezpeční pre zvyšok ľudstva.

Vznikla za posledné desaťročie nejaká kniha, ktorú považujete pre Rusko za zásadnú?
Nie, i keď možno musí prejsť nejaký čas, aby sme ju spätne rozoznali. Je tu veľa dobrých, milých, rôznorodých a avantgardných kníh, ale žiadnu z nich nepovažujem za nejakú zásadnú. Nie som si istý, či po Biblii tu bola nejaká hlavná kniha. Pre mňa je to asi len Vojna a mier Leva Tolstého, ale to len preto, že som ju zhodou okolností čítal viackrát.

Západ svojho času takto vnímal Pasternakovho Doktora Živaga...
Vôbec som si nie istý, že by to mala byť kniha, vystihujúca ruský charakter. Je to zaujímavá próza s pozoruhodnými básňami, ktoré sú lepšie ako samotný román, ale prielom mohla spôsobiť jedine v 50. rokoch.

Aká je dnes pozícia Solženicyna v Rusku?
V ruskej spoločnosti je v takom postavení, že si svoju pozíciu môže zvoliť sám. A jeho voľba sa neukázala príliš produktívnou - ani preňho, ani pre spoločnosť. Keď sa vrátil z exilu, pokúsil sa byť prorokom. Bola to ušľachtilá pozícia, ale veľmi nemoderná. Snažil sa viesť so spoločnosťou dialóg, ktorý sa najčastejšie stával jeho monológom. Keď pochopil, že spoločnosť nemá záujem diskutovať, uzavrel sa do samoty - možno sa urazil. Posledné, čo mu vyšlo, bol dvojzväzok „200 rokov spolu" - akýsi pokus odpovedať na večnú otázku spolužitia Rusov a Židov. Najviac sa však o tejto knihe písalo v Izraeli, a nie v Rusku. Nikto nie je doma prorokom.

Existuje v súčasnom Rusku očividný antisemitizmus?
Myslím, že zo súkromnej sféry táto otázka nikdy nezmizla. Ruskému národu je vlastná istá xenofóbia, ktorej súčasťou je aj antisemitizmus. V radoch ruskej inteligencie existujú sily, ktoré vidia znovuzrodenie národného ducha Ruska v prejavoch aktívneho antisemitizmu. Opäť ide o pokus hľadať príčiny svojej biedy nie v sebe samom, ale v niekom inom. Pokus neodpovedať si na vnútorné, hlavné otázky samostatne, ale previesť ich zo sféry ťažkej, bolestivej duševnej práce do hľadania vonkajšieho nepriateľa. Znovu ide o snahu nájsť jednoduché odpovede na zložité otázky. Nič viac.

Čím si to vysvetľujete?
Vždy to svedčí o istej duchovnej zaostalosti spoločnosti. Už 2000 rokov ľudia hľadajú príčiny svojich nešťastí v Židoch. Spisovateľ Andrej Platonov v jednom zo svojich diel napísal vetu: „A národ tam žil taký, že na úrodnej pôde mu ani tráva nenarástla." Možno by bolo lepšie zaoberať sa tým, aby úrodná pôda rodila nielen trávu, ale aj niečo cennejšie, ako hľadať príčiny svojich nešťastí v niekom inom, a nie vo vlastnej lenivosti a uvoľnenosti. Tí, čo to pochopili, nijako extrémne netrpia. Jednoducho žijú a pracujú.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: archív J. B.