Autor už v úvode knihy naznačil svoje základné ciele: uchopiť problémové otázky prekladu a dospieť k teoretickým zovšeobecneniam na základe analýzy tvorby iných prekladateľov, ale aj vlastnej skúsenosti. Andričík sa ako prekladateľ venuje predovšetkým textom básnickým, no v tejto knihe neobišiel ani prózu a jej žánrové formy, napríklad modernú autorskú rozprávku alebo detektívku, dokonca čiastočne sa zaoberá i textom dramatickým.
Za základ si zobral diela anglickej, americkej a ruskej literatúry a odborne sa opiera o práce slovenských, českých, ruských, francúzskych a anglo-amerických teoretikov prekladu. Za dôležité pokladá ujasniť si otázku možnosti prekladu a uvedomenie si problematickosti kategórie významu. Preklad považuje za špecifickú formu komunikácie, ktorá plní aj estetickú funkciu.
Najviac priestoru venuje slovenským prekladom Poeovho Havrana, všíma si realizáciu tohto "vrcholného diela svetovej poézie písanej viazaným veršom", od roku 1918 po dnešok je to sedem prekladov. Zaujímavé je Andričíkovo uvažovanie o prekladoch názvu básne, keď pripomína, že v angličtine "raven" označuje krkavca, no za najzákladnejšie pri prekladoch považuje vyrovnanie sa s Poeovym refrénom, ktorý je "alfou a omegou zvládnutia celej básne".
Zmieňuje sa aj o významových posunoch pri jednotlivých prekladoch a za hlavnú príčinu pokladá tlak rýmu. Prichádza k záveru, že prekladateľom nespôsobovala ťažkosti tvarová stránka Poeovho textu, ale najväčšie deformácie a negatívne posuny nastali v sémantickej oblasti, a to práve pod tlakom tvaru.
"Interpretácia sa všeobecne chápe ako jedna z fáz prekladateľského procesu, ktorá priamo vplýva na zvolenú koncepciu a výsledný tvar prekladu," hovorí v kapitole Hranice interpretácie v procese prekladu. Odkiaľ a kam až vedie hranica prekladateľovej interpretácie, ktorú autor nazýva druhotnou komunikáciou?
Z vlastnej praxe uvádza, pred akou dilemou stojí prekladateľ, keď sa z viacerých možností musí rozhodnúť pre finálne riešenie a pritom brať ohľad na čitateľov, pre ktorých je daný preklad jedinou eventualitou, ako sa zoznámiť s dielom konkrétneho autora.
Rovnako zaujímavá je kapitola nazvaná Hranice prekladateľovej iniciatívy vo vzťahu k originálu. Andričík začína konštatovaním, že prekladateľ si síce vyberá titul - dielo na preklad, ale jeho zámer ovplyvňuje mnoho iných skutočností (edičná politika, trh, ekonomicko-existenčné otázky). Prekladateľ si najprv text diagnostikuje, niekto začína hneď prekladaním, iný sa najprv s textom zoznámi, aby dokázal vystihnúť autorovo posolstvo. "Ambíciou prekladateľa má byť podľa nášho názoru vytvoriť nielen významový, ale aj esteticky čo najúčinnejší invariant originálu. Jestvujú preklady, o ktorých možno tvrdiť, že dokonca predstihujú originál, pozdvihujú ho na vyššiu úroveň."
V štúdii Preklad veršov v prozaickom diele pre deti a mládež kritickým pohľadom nazerá na časť súčasnej prekladovej literatúry pre deti. Hovorí o nej ako o okázalých gýčoch, často šitých horúcou ihlou, prekladaných z druhej ruky a nezriedka sa vyznačujúcich subštandardnou kvalitou. Text detskej literatúry má byť podľa Andričíka ambivalentný: prihovára sa rovnako dospelému ako aj detskému čitateľovi, pravda, každému inou úrovňou svojej štruktúry.
Kniha K poetike umeleckého prekladu predstavuje bohatý teoretický materiál, ktorý vzišiel zo samotnej prekladateľskej tvorby autora a z množstva literatúry a prameňov, ktoré Marián Andričík precízne uvádza.
Autor: GABRIELA RAKÚSOVÁ(Autorka je literárna kritička)
