n Rice-Eccles s vlajkou na čele slovenskej výpravy na slávnostné otvorenie XIX. zimných olympijských hier. Salt Lake City bude pre „Petrasa“ už treťou olympiádou za sebou.
„Viem, že v Lillehammeri 1994 niesol vlajku Peter Šťastný. Pre vedenie Slovenského olympijského výboru to bola určite najľahšia voľba, vhodnejšieho človeka by nenašli. Lenže ani Petra pod mostíkmi v Lillehammeri ani o štyri roky v Nagane som nevidel niesť bežca Ivana Bátoryho slovenskú vlajku na vlastné oči. V oboch prípadoch sa hokejový tím z obáv pred ochorením nezúčastnil na pomerne zdĺhavom ceremoniáli, lebo sme na druhý deň hrali dôležité úvodné zápasy turnaj – v Lillehammeri so Švédskom 4:4 a v Nagane s Talianskom 3:2.“
Ako vnímate rolu vlajkonosiča?
„V prvom pláne je to ľahké, vlajka je predsa podobne ľahučká ako hokejka. Ale ja som dosť citlivý človek a určite mi bude srdiečko búšiť. Už v detstve som pri televíznych prenosoch z olympiády tajne sníval, že možno raz aj ja. Pred ôsmimi rokmi v Nórsku mi neprišlo na um, že raz sa mi dostane podobnej pocty, akú mal vtedy Šťastný. Na Lillehammer vždy rád spomínam. Peter bol úžasnou autoritou pre celý svet, ale vnútri nášho kolektívu všetko fungovalo perfektne na kamarátskej báze.“
Navštívili ste na predchádzajúcich dvoch hrách niektoré súťaže mimo hokeja naživo?
„V kolotoči tréningov a zápasov je to dosť ťažké. Ale spomínam si, že v Lillehammeri sme si z olympijskej dediny zašli pod neďaleké mostíky pozrieť skoky. Videl som aj preteky bežcov na 15 km, kde triumfovali domáci Nóri vo fantastickej atmosfére. V Nagane sme však nevideli nič, tam sme sa balili nečakane rýchlo. V Salt Lake by som sa rád pozrel na súťaže v zjazdových disciplínach. Sám som kedysi pretekársky lyžoval, okrem toho dodnes sledujem skoky.“
V prvej fáze hokejového turnaja povediete slovenský tím s kapitánskym céčkom. Doma bude každý očakávať iba postup, ktorý zaručuje prvenstvo v skupine.
„Je nám to všetkým jasné. Nagano sa nesmie zopakovať. Najťažšie to bude zrejme psychicky. No ja som presvedčený, že aj v predkole budeme mať dostatok charakterovo i výkonnostne zrelých hráčov, aby sme ľudí doma nesklamali.“
Aj keď nám herný štýl Nemcov či Rakúšanov nesedí?
„Samozrejme, že títo súperi nebudú predvádzať žiadny úžasný hokej, zamerajú sa hlavne na to, ako kaziť ten náš. Ale recept poznáme – technicky i kombinačne máme prevahu. Pôjde o to, aby sme ostali discplinovaní a trpezliví.“
Máte favorita na olympijské zlato?
„Bude to asi najvyrovnanejší turnaj v histórii. Zámorské tímy sa na domácom kontinente musia rehabilitovať za to, že Kanada i USA odišli z Nagana bez medaily. Česi majú stále sebavedomie a Haška, Švédi majú skvelú obranu, tradične vyváženú obrannú a útočnú fázu majú Fíni. A v neposlednom rade Rusi, ktorí sa pod vedením manažéra Fetisova a kapitána Larionova v Amerike určite nerozhádajú.“
Na našich strieborných MS 2001 v Petrohrade hral – i keď len do zranenia – váš mladší brat Ronald. Na poslednom šampionáte v Nemecku ste ostali v nominácii zasa iba vy. V Salt Lake sa teda všetci traja aj s otcom dožijete ďalšieho sna – zahrať si spolu v slovenskej reprezentácii na vrcholnom fóre.
„Nechcem nič zakríknuť. Dôležitejšie, ako si spolu zahrať, však bude vybojovať spolu postup.“
Z prírodného ľadu vo Vysokej nad Kysucou
Bratia Róbert a Ronald sa naučili korčuľovať vo Vysokej nad Kysucou. Otec Peter Petrovický im urobil prírodný ľad priamo pod oknom svojej zubnej ordinácie, neďaleko rieky Kysuce. Synovia boli na korčuliach často vyše štyroch hodín denne. Okrem toho stihli pretekársky lyžovať na svahoch neďalekej Veľkej Rače alebo na Makove, Róbert hrával aj futbal v žilinskej štvrti Závodie.
Šesťdesiatročný bývalý futbalista Peter Petrovický, ktorý má v Žiline súkromnú zubnú ambulanciu, bol vždy zapáleným športovcom.
„Už ich dedo Petrovický bol v tridsiatych rokoch popredným futbalistom v Československu. ŠK Žilina bola popri bratislavskom ŠK a Užhorode dominantným tímom. Manželka Janka sa dlhé roky venovala plávaniu.
Chvalabohu, naši synovia nemali nikdy čas na televíziu. Žiadne soboty, nedele pri obrazovke ako mnohé iné deti. Vždy sa ponáhľali na tréningy. Odriekali si veľa, ale nikdy sme ich nemuseli budiť. Boli jednoducho obdarení láskou k športu. Ronald odišiel do Ameriky ako šestnásťročný po troch mládežníckych tituloch v Trenčíne. Mal šťastie, že tam natrafil na vynikajúcu rodinu, ktorá mu pomohla v boľavých chvíľach. Najmä cez vianočné sviatky, keď sa v ňom jatrili spomienky na predčasnú smrť mamy Janky. Keď odišiel do zámoria aj Robo, pochodil som s nimi Ameriku krížom-krážom. Som hrdý na svojich synov,“ teší sa Peter Petrovický, že ich v Salt Lake City uvidí na ľade spolu.