Niektoré výpravy na protest proti sovietskej intervencii v Afganistane nenastúpili na slávnostné otvorenie - reprezentovali ich len vlajkonosiči. FOTO - ARCHÍV
BRATISLAVA - Medvedík Míša na obraze stvorenom v hľadisku Lužník tisíckami tiel vyronil slzu až na samý záver moskovskej olympiády 1980, akože na rozlúčku. Ale mohla mu po tvári stekať už na jej úvod. Namiesto výprav stoštyridsiatichštyroch krajín ich na ploche defilovalo iba osemdesiat. Hry zdevastované bojkotom si dnes pripomínajú štvrťstoročie.
Štyri dni pred Silvestrom 1979 vkročili do Afganistanu sovietske vojská. "They have to pay," rozčúlil sa americký prezident Jimmy Carter. So superveľmocou východu to zaplatil celý svet olympizmu.
Carter siahol k tomu, čo bolo prvé naporúdzi. Práve sa schyľovalo k prvej olympiáde vo východnom bloku. Zmeňte dejisko Hier, vyzval pol roka pred ich otvorením šéfov piatich kruhov. Vzápätí sa k nemu pridala britská premiérka Margaret Thatcherová. Politici, ako konštatuje Brit David Miller v biografii predsedu MOV Juana Antonia Samarancha s názvom Olympijská revolúcia, "ukázali naivnú predstavu, že vymeniť dejisko olympiády je rovnako ľahké, ako preložiť koncert orchestra z jednej sály do druhej".
Keď to nezabralo, nasledovala vážnejšia výzva: na bojkot olympiády 1980.
"Podviedli nás," cíti aj po štvrťstoročí Bob Giordano, niekdajší špičkový americký vzpierač. "Bola to len politická šou," povedal v rozhovore pre The New Jersey Star.
Ale zabrala. Aspoň v niektorých štátoch. Hlasovanie v Olympijskom výbore USA vyhral bojkot v pomere 1604:792. Do Moskvy necestovali ani športovci Nemeckej spolkovej republiky, hoci olympijský šéf Willi Daume pripomínal: "Bojkot situáciu nezlepší, lež naopak zhorší. Keby sme sa spytovali športovcov, deväťdesiat percent z nich by bolo proti nemu." Skóre voľby britských olympijských šéfov železnú lady sklamalo - za bojkot OH v Moskve bol len jeden, proti pätnásti (štyria sa zdržali). Francúzska vláda sa ústami ministra mládeže a športu Jeana-Pierra Soissona dištancovala od nátlaku: "Nebudeme sa miešať do kompetencie národného olympijského výboru."
Devätnásty júl 1980 pripadol na sobotu a Moskve hrozil dážď. Na oblohu však vyštartovali vojenské stíhačky a vyčistili ju od búrkových mrakov. Od živlov bolo mesto vyčistené už dlhšie. Z Moskvy odlifrovali prostitútky, zlodejov, notorických opilcov aj disidentov. Ba aj väčšinu detí - v tie prázdniny všetky pionierske tábory krajiny sovietov prednostne prijímali moskovskú mlaď. Očistná operácia, konštatuje francúzsky publicista Henri Charpentier v kronike 100 rokov olympijských hier, urobila z Moskvy bezproblémové mesto.
Organizácia olympiády bežala ako dobre namastený stroj. Tak, ako môže bežať len vo veľmoci s autoritatívnym režimom. Doprava nepoznala pojem zápcha, bulváre boli prázdne, na šesťdesiat z nich smeli iba autá s olympijským označením.
"Aj ostrí kritici museli pripustiť, že športové súťaže na nádherných športoviskách sú dobre organizované," píše v článku k štvrťstoročiu OH 1980 nemecký Frankfurter Allgemeine Zeitung.
O férovosti rozhodovania si však zahraniční účastníci mysleli svoje. Podvody a podvodíky sa diali aj v exaktných odvetviach, ako je atletika. Ukrivdený sa cítil brazílsky trojskokan Joao de Oliveira, ale o zlato domáci rozhodcovia obrali zrejme aj diskára Luísa Delisa zo "spriatelenej" Kuby. O podozrivom otváraní brán borcov, spôsobujúcom prievan, ovplyvňujúcom dĺžku vo vrhačských súťažiach, sa rozprávali legendy.
Aj v zbornej ZSSR sa našli sklamaní. Olympijský oheň zapálil kapitán zlatého basketbalového tímu z Mníchova 1972 Sergej Belov. Pritom s pochodňou na štadión dobehol chýrny trojskokan Viktor Sanejev, ktorý sa v najlepších rokoch cítil v Bratislave ako doma. "Prečo on, a nie vy?" pýtal som sa ho, keď skleslo zastal pod novinárskou tribúnou. "Nie som Rus - som Gruzínec," pokrčil plecami.
Na bojkot však napokon doplatili všetci. Aj Amerika. Bezprostredne televízna spoločnosť NBC - práva na OH 1980 kúpila za 87 miliónov dolárov, ale doma o priame prenosy nebol záujem a prerobila 35 miliónov. Potom aj Los Angeles, ktoré organizovalo olympiádu 1984.
"To neostane bez odplaty," predvídali už počas moskovskej olympiády v súkromných debatách vplyvní domáci novinári.
Brežnev, ktorý 19. júla 1980 s neprítomným pohľadom zjavne chorého muža otváral Hry, sa medzičasom pobral na druhý svet. Čochvíľa však aj Andropov, ktorý ho vystriedal a spustil proces perestrojky. A po ňom neprišiel k moci Gorbačov, ale Černenko.
"Keby bol Andropov prežil, nemali by sme v roku 1984 problémy," tvrdí Samaranch vo svojej autobiografii.
Éra nezmyselných bojkotov olympiád už, našťastie, patrí minulosti.
Kto (o. i.) bojkotoval OH 1980
USA, Kanada, Japonsko, Čína, Južná Kórea, NSR, Turecko, Keňa
Kto bojkot odmietol
Okrem východného bloku aj: Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Švajčiarsko, Španielsko, Švédsko, Holandsko
