Výstava realizovaná k autorovým päťdesiatinám, je koncipovaná ako súbor inštalácií, priestorov, kde významnú úlohu hrajú nielen diela Jána Hoffstädtera, ale aj rozličné predmety, reálie z jeho života, ktoré rozhodujúcim spôsobom dotvárajú vizuálnu, estetickú, ale aj významovo-symbolickú, filozofickú rovinu inštalácie. Autor sa nesnaží poúčať ani moralizovať – necháva na divákovi, vnímateľovi, aby sám odpovedal na neľahké otázky, ktoré sú mu kladené, či ktoré si kladie sám. Čo však činí jeho diela, objekty či priestory takými príťažlivými, aktívnymi, keď je jasné, že treba niečo navyše, čo iniciuje vzájomnú interakciu? Týmto fenoménom je u Hoffstädtera hra a – paradox.

Ak existuje nejaký kľúč, ktorý otvára prístup k tvorivému mysleniu Jána Hoffstädtera, je to práve princíp paradoxu, ktorý vo svojej tvorbe dôsledne využíva. Práve spájanie protikladov a vkladanie rôznorodých hľadísk či významných rovín do diela ho najviac priťahuje, a to najmä po roku 1983, keď vďaka Herderovmu štipendiu strávil rok na Hochschule für angewandte Kunst vo Viedni. Tento pobyt mu otvoril nové dimenzie tvorivosti a umožnil mu slobodnejší pohľad na možnosti sochárskej tvorby. A tak objavuje pre seba tému hory, horstva, pohoria a horolezectva.

V zmysle prelínania protichodného celé roky rieši vzťahy stability a lability vo svojich stabiloch – labiloch, kde pomerne hmotnú a kompozične zomknutú plastiku postaví na (zdanlivo) veľmi labilný podstavec. Do konca 80. rokov bolo ťažisko Hoffstädterovej tvorby na komornej plastike malých rozmerov. Boli to najmä bronzy, odlievané metódou strateného vosku, ktoré kombinoval s inými materiálmi.

Už na konci osemdesiatych, ale najmä v 90. rokoch priraďuje autor ku komornej, maloformátovej plastike monumentálne, veľkorozmerové sochárske diela, ktoré vznikajú ako prirodzené výsledky formulácie sochárskych invencií a myšlienok v konfrontácii s voľným priestorom. V súvislosti so zmenou rozmerov diel prechádza i na iný materiál – popri bronze je to predovšetkým drevo. Tvorba veľkých realizácií i zmena materiálu podnietili i formovo výrazové zmeny a vyprofiloval sa i nový okruh tém a motívov, ktoré až po súčasnosť určujú autorovu tvorbu. Tá je hlboko osobná, introspektívna, ale zároveň odľahčená a zjemnená zvláštnou poetikou, alegorickosťou, metaforou, ale i jemným humorom, vtipom a láskavou iróniou.

Hra, hra s jej premenlivosťou, aktívnosťou, vynaliezavosťou, nestálosťou, pominuteľnosťou a dejovosťou je pre Hoffstädtera rovnako silne príťažlivá, ako princíp paradoxu, často ich vo svojich dielach používa súčasne. Hravosť jeho diel sa nedá vnímať prvoplánovo, je často len tušená, je nepochybne prítomná, je však vážna, do istej miery nehravá.

Tak, ako sa výstava začína inštaláciou s fotografiami autorovho otca a mamy, oboch výtvarných umelcov, ktorí mu sprostredkovali kontakty s umením a vštepili mu lásku a úctu k umeniu, výstavu symbolicky uzatvára spoločná inštalácia s priateľkou Inge, ktorá vytvára metaforický most medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, napĺňajúc zmysel názvu výstavy Obzrime sa dopredu.

Ján Hoffstädter vedie teda návštevníka cez symbolickú bránu do svojich priestorov, do priestorov svojich diel i svojej duše. Návštevníka možno zaráža úprimnosť, otvorenosť, s akou ho sprevádza týmito priestormi, v tejto situácii nie je jednoduché byť hostiteľom, ale ani návštevníkom. Isté však je, že Ján Hoffstädter má vo svojich priestoroch svetlo a poriadok a všetkého len toľko, aby to dostatočne odzrkadľovalo to, čomu hovoríme život.

KAROL MALIŇÁK

(Autor je výtvarný teoretik)