Dušan Dušek (1946) – v súčasnosti pôsobí ako docent na Katedre dramaturgie a scenáristiky FTF VŠMU v Bratislave. Vydal zbierky poviedok: Strecha domu (1972), Oči a zrak (1975), Poloha pri srdci (1982), Kalendár (1983), Náprstok (1985), Milosrdný čas (1992), Kufor na sny (1993), Teplomer (1996), Pešo do neba (2000). Básnické knihy: Dúšky (1990), Príbeh bez príbehu (1994). Knihy pre deti: Pištáčik (1980), Babka na rebríku (1986), Dvere do kľúčovej dierky (1987), Rodina z jedného kolena (1991). Z televíznych prác sú najznámejšie Prášky na spanie (r. Juraj Nvota) a Zabíjačka (r. Martin Šulík). Vo filme spolupracoval najmä s režisérom Dušanom Hanákom, s ktorým napísal scenáre k jeho filmom Ružové sny a Ja milujem, ty miluješ, a s Martinom Šulíkom ako spoluautor scenára filmu Krajinka. Je laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 2000.DUŠAN DUŠEK je spisovateľ, v ktorého knihách sa môže stať naozaj všetko. Jeho slovo má totiž poetickú vôňu a príchuť tajomstva. Vytrvalo odkrýva neviditeľné, aby nám pomohol radovať sa z každodenných vecí.

Nerád prezrádza budúcnosť. Hovorí, že by sme nemali vedieť všetko, lebo „za čím by sme potom išli, za akým tajomstvom? Zvedavosť je motorom ďalšieho pohybu. Pri každej práci sa znovu a znovu môžeme pokúšať o čosi nové“.

Nedávno nakreslil Dušan Dušek Mapky neznámeho pobrežia (Slovart) a Dana Kršáková o ňom napísala monografiu, ktorá uplynulý týždeň vyšla v edícii Váhy (Kalligram).

Mapky neznámeho pobrežia sú kolekciou vašich starších poviedok. Možno knihu považovať za Best of Dušan Dušek?

„Pokúsil som sa odosobniť, pozerať sa na tie texty ako na cudzie – a vybrať z nich zopár, čo ako-tak ujdú. Samozrejme, nejde to. Robil som, čo som vedel, no neručím za výsledok.“

Zasahovali ste do textov?

„Iba minimálne. Usiloval som sa ich zachovať v pôvodnom znení, aby v nich bolo cítiť čas, v ktorom som ich písal. Navyše, niet záruky, že by som ich opravil dobre. Ak sa mi vtedy nepodarilo dať do nich všetko, čo som chcel – a tak je to vždy – dnes to už nenapravím.“

Ako ste spokojný s Dušekom spred desiatich, dvadsiatich rokov?

„Nechcem sa vyjadrovať ku kvalite či nekvalite. Skôr som bol prekvapený a zaskočený, či niektoré texty naozaj pochádzajú odo mňa. Pri šťastnejších chvíľach podľahnem sebaklamu a teším sa nad dobrou vetou. Potom ma opäť prepadne panika a obava: toto sa mi už nikdy nemusí podariť.“

Nastupuje povestná autorská neistota?

„Tá nemusí nastupovať. Tá je vždy nastúpená. No občas má človek šťastie.“

Klasik hovorí, že šťastie prichádza k pripraveným. Je to aj váš prípad?

„Šťastie prichádza vtedy, keď vydržíte pri robote, keď od nej neutečiete, hoci sa nedarí. Potom sa vám zrazu odvďačí a odmení vás kúskom kôrky – slovom, vetou, odsekom. Dnes už viem, že je to malá nádej, ale dá sa na ňu viac-menej spoľahnúť.“

Ste presvedčený, že vaše písanie stále nie je rutina, ale akt radosti?

„Napriek všetkým nezdarom a sebaľútosti mi písanie vždy prinášalo radosť. Možno aj preto píšem stále o tom istom. Pri spätnom pohľade, akými sú Mapky neznámeho pobrežia, si uvedomujem, že sú jeden-dva okruhy, ku ktorým sa vraciam, ani sám neviem ako. Aj preto chcem s niektorými témami skončiť.“

Poznáte, kedy je téma vyčerpaná?

„Našuškajú to aj kritici a čitatelia. Človek si potom zváži: čo by som ešte mal napísať, veď to hlavné – z mojej hlavy – som už povedal, alebo sa aspoň pokúsil povedať.“

Platí to aj pre vašu tvorbu?

„Pravdaže. No zároveň dúfam, že celkom ešte nie. Preto chcem ďalšie pokusy nasmerovať do Bratislavy. Alebo na šíre more.“

Žáner?

„To skutočne neviem. Polovicu svojich poviedkových kníh som začal písať ako romány a skončilo sa to pri kratších útvaroch. Slová si nakoniec vždy nájdu vlastné šaty, aj číslo veľkosti, teda dĺžku a priestor.“

Existuje vec, ktorou by ste sa radi nechali prekvapiť? Niečo, kvôli čomu by ste boli ochotný aj zariskovať?

„Dá sa to iba hmlisto pomenovať – robiť niečo iné, než doteraz. Nie som si však istý, či to vôbec viem. Možno, že o samotné písanie by ani nešlo, ale zaujímalo by ma, či by som bol schopný inak rozmýšľať a vnímať. Pravda je, že človek sám seba neprerobí. Všetky nepoznané krajinky sú lákavé. Pokúsim sa nájsť cestu, ako potajomky prejsť cez hranicu, za ktorou by ma mohlo čakať nejaké prekvapenie.“

Otázkou je, či po prelete neznámou krajinou zostáva cesta späť?

„Áno, horolezci tvrdia, že najťažšia je cesta späť. Napriek tomu by som to s nimi neporovnával. Keď sa dopíše kniha a spisovateľ príde na vrchol, či skôr na koniec, pokojne sa dá skočiť aj bez padáka. Pri tomto páde totiž nevzniká situácia, ktorá by ohrozovala život. Hoci – ktovie?“

A čo s čitateľmi, ktorým váš uvoľnený pád môže pripadať ako bremeno?

„Chápem ich. Majú plné právo, aby sa im to nepáčilo – a môžu mi pokojne vynadať. Alebo napísať negatívnu kritiku. Fackuje to namyslenosť a pomáha k zdravej rovnováhe.“

Radi si robíte prievan vo svojej hlave?

„Pokúšam sa. A utešujem sa, že na svete nie je taká kniha, ktorá by sa všetkým páčila.“

Patríte k najčítanejším slovenským spisovateľom. Je to vyššia forma autorského zadosťučinenia?

„Správa od nejakého čitateľa, ktorá sa podľa Boulangera dá nazvať poštou od anjelov, je akési naplnenie spisovateľského úsilia. Verím, že medzi autorom a čitateľom vznikne cez knihu niečo tajomné a hlboké, čo nepotrebuje nijaké zdôvodnenie. Aj ja sa rád ocitám vo svete iného autora, ktorému som vďačný, že objavil veci pre mňa nepoznané a neznáme.“

Ste vnímaný ako priateľský a tolerantný človek. Žiadne neresti?

„Ak je to lichôtka, dobre sa to počúva. A ak nie je, aj tak sa to dobre počúva. Možno, že by o mojich nerestiach viac vedela povedať moja žena alebo zopár priateľov. Hádam lenivosť? To však podľa mňa nie je neresť. Veď môžem prežívať radostné chvíle aj vtedy, keď som lenivý – keď zvonka akože nič nerobím. Vtedy môžu prichádzať nápady, impulzy, z ktorých môžu vzniknúť podnetné vecičky. Miera lenivosti je preto pohyblivá. Obľubujem chvíľu, keď sa niečo dorobí. Prichádza blažená a nerestná lenivosť s vychutnávaním napríklad takej pochúťky, akou sú píniové oriešky. Práve tie mi kupuje moja žena.“

Takže neresti môžu pôsobiť ako spisovateľské „resti“?

„Neresti sú vždy veľmi zaujímavé. Môžu veľmi presne charakterizovať človeka. A závisí len od uhla pohľadu, ako ich budeme hodnotiť, lebo toto je vždy relatívne: čo niekto zavrhne, to druhý ocení – a obaja majú pravdu. Napokon, nie je neresťou aj písanie? Našepkám vám: celkom iste je.“