Pijeme (skoro) všetci, ale nik netuší, z koho sa stane alkoholik. Prevažná väčšina spoločnosti alkohol nevníma ako problém. Prečo by aj mal byť problémom pre niekoho, kto to tak necíti?

Dosiahnuť stav uvoľnenia pomocou alkoholu naozaj nie je ničím nezvyčajným. Lenže to, že ho používame namiesto riešenia problémov, že sa divne pozeráme na abstinentov a že alkohol dávame ochutnávať svojim deťom, nasvedčuje tomu, že sa nám to uvoľňovanie akosi vymklo z rúk.

Takto to vidia ľudia, čo sa rozhodli navždy vytriezvieť. Na túto premenu duše, ako to nazýva ich terapeut, sa pripravujú v Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom na povestnej Prednej Hore.

Cesta na Prednú Horu je taká strmá a nezmyselne kľukatá, že na to, aby ste ju prešli, musíte mať ozajstný dôvod. Žalúdok na ostrých úzkych zákrutách lieta v krku, ako sa auto vnára do tmavozelených hôr.

Uprostred kopcov stojí starý kaštieľ. Po štrkovej cestičke kráčajú chlapi s fúrikmi, lopatami a metlami. Zmiznú v bráne a o chvíľu ich vidíme pofajčievať na úzkom nádvorí, obklopenom vysokými múrmi stavby. Po očku si obzerajú nové tváre a hádajú: priviezli novú feťáčku, ochlastu, tuberáka? Nie, na to nevyzerá. Možno ani nepotrebujú hádať, na očiach človeka spoľahlivo vidno, na ktoré poschodie ide. Na prvé - infekčné prípady kombinované so závislosťou alebo psychickou chorobou. Dvojka je spoločná pre alkoholikov a alkoholičky a mladé narkomanky. Časom k nim pribudli nelátkové závislosti, ktoré prinieslo obdobie - závislí od internetu, mobilov, nakupovania. Ak ide ešte vyššie, na trojku, bude asi ťažší prípad alkoholika alebo mladý narkoman. Všetko normálni ľudia. "Úplne normálni ľudia," hovorí bývalá alkoholička Lenka, ktorá je tu na krátkom preliečení. "Keď som sem išla prvýkrát, nevedela som si predstaviť, koho tu stretnem, akí opilci a trosky to budú. A tu boli všetci triezvi a pri zmysloch!" otáča ponímanie normálnosti, ako ho chápeme v bežnom svete.
Kráčame na dvojku, na koedukované oddelenie látkových aj nelátkových závislostí, ktoré má na starosti doktor Jozef Benkovič. Hovorí, že sú najväčšou liečebňou závislostí na Slovensku. Ročne preliečia okolo tisíc prípadov. Vôbec neprekáža, že toľko rôznych závislostí žije pod jednou strechou, princíp je ten istý a pacienti sú rozdelení k špecializovaným terapeutom a psychológom.

Nikomu nezaručujeme úspech

Sú tu ľudia, ktorí dostali doma či v práci ultimátum - buď sa vyliečiš, alebo sa zbaľ. Niekoho sem pošle súd za čin, ktorý spácha pod vplyvom svojej závislosti - súdne nariadená ochranná liečba je jediná zákonná páka na to, aby človeka na liečenie poslalo okolie. Ostatní, a nie je ich málo, sa sami rozhodli, že stačilo.

"Kto nie je zmotivovaný, vráti sa domov a povie - vidíš, aj tak mi to nepomohlo. Väčšinu ľudí tu však dokážeme zmotivovať," hovorí doktor. Pobyt nepomôže tomu, kto nepochopí, že alkohol nie je problémom jeho okolia, rodiny, ale jeho problém, s ktorým sa treba vyrovnať.
Niekto si uvedomí vážnosť situácie, až keď prežije delírium. "Nie je to len porucha, ktorá každému prejde, veľa ľudí delírium neprežije," hovorí doktor a dodáva: "Nikomu tu nezaručujeme úspech."

Mramorové chodby aj široké schodisko starého kaštieľa sú takmer prázdne. Jeho obyvatelia sa neradi ukazujú, radšej sedia v izbe, ak práve nie sú na skupinovej terapii alebo vonku na prácach v okolí. Napriek tomu pred kanceláriou doktora Benkoviča na nás čaká skupinka ľudí - sami sa prihlásili, že chcú rozprávať otom, ako pili a ako prestali. Alebo ako znovu začali, a preto sú tu zas.

Róbert, Lenka, Igor a Vlado sa zhodujú: „Chceme o tom hovoriť, lebo vonku je dosť takých ľudí, ktorí nevedia, čo všetko spôsobuje alkohol a kam až človeka dovedie." Sami klesli až na povestné dno a dúfajú, že to urobili aj za pár ďalších, ktorí sa poučia.

Vedú ekonomické problémy

"Byť na Prednej Hore nie je hanba. Hanbou je to, čo sme vystrájali vtedy, keď sme pili," počujeme z každých úst tú istú frázu. Lenže oni ju hovoria tak presvedčene, že môže byť skôr heslom aj obranou pred ľuďmi, ktorých nič nenúti rozmýšľať inak ako povrchnú spoločnosť. Také heslo od pacienta vie nepripraveného návštevníka ústavu pekne zahanbiť. Od kolegov a známych si vypočul: "Veď raz sa tam stretneme všetci, hahaha." Všetci sú radi, že "tam" ešte nemusia, a v duchu skúmajú, či naozaj nemusia.

A potom vám nepijúci alkoholik do očí povie, že byť tu nie je hanba. Akoby hovoril: Nepiť nie je hanba. Naozaj nie je, ale nepiť vonku, vo svete dolu pod neprístupnými serpentínami, je sakramentsky ťažké.

Doktor Benkovič prirovnáva abstinenciu k ochoreniu na cukrovku - nedá sa vyliečiť, ale pomocou diét a správnej životosprávy sa s ňou dá dlho žiť. "Učíme ľudí zvládať abstinenciu, začať žiť inak," hovorí. Znamená to, opustiť rizikových priateľov a partie, naučiť sa zvládnuť craving - túžbu po návykovej látke.

V ústave funguje režimová liečba, začína sa budíčkom, pokračuje hygienou, rozcvičkou, raňajkami, komunitou - tak volajú spoločné sedenie, kde sa rozdelia úlohy a terapie. Terapia je analýzou života a problémov, ktoré nevedeli sami riešiť. Podľa doktora medzi problémami vedú ekonomické, nasledujú rodinné vzťahy.

Alkoholizmus sa často viaže na duševné poruchy akou je depresia, sociálne fóbie, úzkosti, obsedantné poruchy. Ľudia si s nimi nevedia poradiť, tak pijú, aby necítili smútok ani strach.

Na riešenie problému klientov ústavu využíva doktor Benkovič kognitívno-behaviorálnu teóriu, ktorá hovorí, že zmena správania ľudí ovplyvňuje ich myslenie a cítenie (ľubovoľná zložka tohto trojuholníka ovplyvní ďalšie dve). "Pacienti s úzkosťami majú v hlave myšlienku, že niečo nezvládli. Skúšame toto myslenie zmeniť. Vedieme ich napríklad k tomu, aby predstúpili pred skupinu a nahlas prečítali elaborát."

Pravidlá abstinencie

Zmena myslenia sa tu dá vypozorovať od prvej chvíle, čo sa rozprávate s abstinentom. Zmenené myslenie sa vo veľkej miere zhoduje s presvedčením doktorov: Alkoholizmus je choroba a tú treba liečiť. Alkoholik v ústave je pacient. Abstinencia je množina podmienok, ktoré treba nutne dodržiavať, inak budete opäť alkoholikom. Abstinent je do smrti abstinujúcim alkoholikom, vyliečiť sa nie je možné.

Alkoholizmus je starý problém. Prístup k nemu, pohľad na samotnú závislosť sa tiež veľmi nemení, akurát k nemu pribúdajú nové závislosti. Po drogách, ktoré sa masovo objavili až po osemdesiatom deviatom roku, pribudli nelátkové závislosti, ktoré vyplynuli z obdobia: gamblerstvo, workoholizmus, závislosť od mobilov, internetu, nakupovania. Ich spoločným znakom je silná túžba po látke alebo po aktivite, ktorá vie uspokojiť. "Opakujú ich napriek tomu, že im robia problémy doma, v spoločnosti, strácajú kontrolu," hovorí o pacientoch Benkovič.
Bol tu človek, ktorý prestal brať drogy anevedel, čo so sebou, tak sa upol k virtuálnemu svetu. Pacientka závislá od telefónu mala 4 aparáty, a keď potrebovala obe ruky voľné, zapla si handsfree. Lieči sa tu závislá od nakupovania a zároveň od alkoholu. Najlepší pocit zažíva, keď ide z nákupu a v ruke si nesie taštičku s vecou, ktorú vôbec nepotrebuje. Všetci títo sa učia odznova funkčne žiť - kontrolovane telefonovať, nakupovať. Také bežné činnosti im nemožno zakázať.
"Závislosť je môj problém, ktorý ma vždy dostane do kolien. Abstinencia má takéto pravidlá a musím ich dodržiavať," učia sa pacienti z Prednej Hory. Nie všetci sú presvedčení, že budú dodržiavať všetky pravidlá. Preto fungujú A-kluby pre alkoholikov a G-kluby pre patologických hráčov. Potrebu navštevovať A-klub potvrdzujú aj Igor a Vlado, ktorí sú na liečení po druhý raz. Keď odchádzali z liečebne, cítili sa ako králi a doma zabudli na návštevu psychologičky aj klubov pre alkoholikov. "Domov pôjdem teraz s väčšou obavou," hovorí Vlado.

Okrem odborníkov by abstinentom mala pomáhať aj spoločnosť, prostredie, do ktorého sa vrátia. Človeka, ktorý sa rozhodol odopierať si pitie do konca života, dokáže zlomiť aj taký detail, ako reklamný obrázok úspešných ľudí, ktorí v rukách držia šampanské. Doktor Benkovič hovorí, že istú zmenu v prístupe spoločnosti k alkoholu si všimol v médiách, kde sa o tom začalo písať ako o naozaj vážnom probléme. "Aj niektoré veľké firmy, napríklad U. S. Steel, sa na problém pozerajú inak. Keď zistia, že zamestnanec má problém s alkoholom, dajú mu šancu, aby sa liečil a potom sa vrátil naspäť. Ak si nedá pozor a nejde, druhýkrát dostane výpoveď. Toto je podľa mňa správny prístup. Žiaľ, ešte stále sú firmy, kde sa pije, a ľudia bez práce, ktorí hľadajú útočisko v krčmách."

Nemyslím na to, že chcem piť

Najbližšie sa alkohol v okolí liečebne predáva až v druhej chate, kam pacienti nemôžu chodiť. Ak počas vychádzok zájdu do Revúcej, pri návrate musia fúkať. To trochu rozčuľuje Vlada: "Nechápem, prečo nemôžeme ísť do chaty, ktorá je tu neďaleko. V meste si teoreticky môžeme vypiť, presne ako tu, pri kontrole by nám to zistili rovnako." Aby všetko len nechválil, dodá, že minulý rok tu bola veľmi zlá strava, ktorá sa zlepšila. "A mohlo by tu byť viac možností na pohyb, aby sme v rámci pracovnej terapie iba neškrabkali trávičku," hovorí bývalý futbalista, neskôr tréner.

Tiež športovec Igor tu bol pred piatimi rokmi, nepiť vydržal dva roky. "Na prvej liečbe som sa aktívne zapájal do činností, teraz som pokojnejší. Som rád, že som na 3. poschodí, je to správne, aby si človek opäť zvykol na režim." Program obyvateľov tretieho poschodia je nahustený - okrem terapií a prác píšu elaboráty, vedú si denníky. Je to tu prísne, ale spravodlivé, zhodujú sa s Vladom.

Režim pre obyvateľov ústavu ponúka aj možnosť zašportovať si alebo ísť do prírody. Zvyknú si, že v živote sú iné činnosti, než vysedávanie v krčme. Pýtame sa ich, čo robia teraz namiesto chľastania.

"Ježišmária - všetko možné!" hovorí Lenka a vyratáva: "Čítam, pletiem, baby ma nahovorili na šitie, ani neviem čo vo mne je, hľadám, skúšam. Nemyslím na to, že chcem piť. To totiž nezávisí len od rozumu. Odkedy nepijem, plnia sa mi sny."
Róbert je tu tri týždne, ako o sebe hovorí, čerstvý prípad. "Prišiel som sem z vlastnej vôle a chcem sa zmeniť od základu. Predná Hora je len pre takých ľudí, ktorým naozaj stojí za to prestať piť. Mne to veruže za to stojí. Mám 44 rokov, prišiel som sem v deň svojich narodenín," hovorí a dodáva, že tu im len ukážu cestu.

Rád maľuje, portrétuje, robí drevorezbu, umelecké kováčstvo. Predtým na to nemal čas, alebo maľoval "na objednávku" - kumpáni ho zavreli do izby s fľašou pálenky a maľuj. "Kým som maľoval obraz, už ho predávali."

Tri deci vody

Lenka po šiestich týždňoch liečenia dostala priepustku a mohla vyjsť von. "Dostala som strach, čo sa stane. Prišla som do reštaurácie, bola som smädná. Čašníčke som povedala, aby mi doniesla tri deci vody. Vyvalila na mňa oči, doniesla, ja som ju na ex vypila a potom som si otvorila lístok a objednala džús a kávu," hovorí. "Tu nám odporučili, že ak si niekam sadneme, máme si hneď objednať pohár vody a craving (túžba po droge - tu: po alkohole) nás prejde. Hoci som nemala v úmysle piť alkohol, v hlave som to mala zakódované." Dodáva, že dnes sa už nepotrebuje chodiť testovať tam, kde sa pije. Na takéto "akcie" sa jej neoplatí chodiť, lebo po dvoch hodinách sa už nemá s kým baviť, všetci sú opití.

Títo ľudia, ktorí prejdú terapiou, niekedy pôsobia na druhých akoby mali "patent na život" na všetko majú odpoveď, sú nekompromisní v názoroch. „Možno že niektorí tak pôsobia po druhom-treťom roku abstinencie, keď sa snažia priveľmi prezentovať, ako im to všetko funguje," hovorí doktor Benkovič. Dodáva, že skutočný abstinent je človek, ktorý nepije viac ako päť rokov. „Dovtedy len vychytávajú problémy v abstinencii, lebo je veľa vecí, ktoré musia zmeniť alebo si odpustiť." Hovorí, že práve preto je ich život istým spôsobom kvalitnejší.

Nič sa nedeje náhodou

Doktor nás po chvíli nedočkavo vedie chodbami za laickým terapeutom Jurajom Marianim. "Charizmatický človek," vysvetľuje dvoma slovami dôvod, prečo sa s ním rozhodne treba stretnúť.

Juraj Mariani patrí k Prednej Hore už tridsať rokov. Obdobie, za ktoré sa tento 72-ročný pán viac nenapil alkoholu. Po liečení sa vrátil ako laický terapeut. Pre ľudí, pokúšajúcich sa abstinovať, je duševnou oporou, niekedy lepšou než školený psychológ. Je totiž jedným z nich, vie, o čom hovoria a čo cítia.

Za ten čas rozšíril svoj pohľad na to, prečo je alkoholizmus problém. Zašiel hlbšie, pod príčiny, ako sú ekonomické problémy, krízy v rodine a zamestnaní. Dostal sa až k podstate, ktorou je v jeho očiach vzťah matky a bábätka. Hovorí, že tu sa rodí alkoholizmus, vôľa, ktorá raz bude chýbať pri sebakontrole. "Ak je matka voči dieťaťu necitlivá, chladná, ak sa ho nenaučí dotýkať, je zle." Matka je rozhodujúcim činiteľom, lebo vynosí plod, o tom je presvedčený.

Od tohto najintímnejšieho puta prejde oblúkom k najglobálnejším problémom sveta, ktoré tiež môžu za fenomén nekontrolovateľného popíjania, lebo človek nikdy nie je s pohárikom sám.

Nič sa nedeje náhodou, povie. Na stoloch v jeho pracovni nevidno vari ani jednu knihu o závislostiach. Autori filozofie, religionistiky, histórie, kniha o stretnutí civilizácií. Ako ďalší zo zdrojov pri liečení závislosti z alkoholu cituje Bibliu, hovorí, že ani v nej sa nedal tento starý problém obísť.

Kto má právo moralizovať?

"Raz som bol hosťom niekoľkohodinovej televíznej relácie o závislostiach, na ktorej konci sa mohli telefonicky ozvať ľudia, čo pociťujú túto tému ako problém. Hádajte, koľko ľudí zavolalo, alebo napísalo? No tipnite si. Piati. Z toho dve ženy, ktoré chceli pomôcť svojim synom, jedna manželovi. Ľudia alkoholizmus nevnímajú ako problém," hovorí.

Prečo by však všetci mali vidieť ako problém niečo, čo nie je problémom pre všetkých?

Čo ak nemám s alkoholom problém, pýtame sa ho. "Akože nemáte, na druhý deň je vám zle, nepamätáte si, čo ste komu povedali, čo ste robili, máte výčitky, to nie je problém? A ten sa opakuje znovu a znovu," hovorí Mariani.

Napriek tomu, prečo ľudia nevidia pitie ako problém? Juraj Mariani zdôrazňuje, že užívanie alkoholu má až 16 pozitívnych účinkov. Väčšina konzumentov s ním bude rado súhlasiť. Lenže, dodáva, pitie treba mať pod kontrolou. A to je najťažšia úloha, lebo mať svoj stav pod kontrolou je čisto subjektívna činnosť a ak sa ostatným aj vidí, že sme kontrolu stratili, nám sa stále môže náš stav javiť ako hravo zvládnuteľný.

Najčastejšia otázka, ktorú riešia bežní, príležitostní konzumenti alkoholu, je: Mám právo upozorniť druhého, že má problém s pitím, ak sám nie som úplný abstinent? Abstinujúca Lenka hovorí, že je ťažké jasne rozdeliť ľudí na konzumentov a alkoholikov. „Ten stav musíte sami vycítiť. Niekto má mieru 3 - 4 poháriky a má dosť, ja som si dala päťdesiat a nemala som dosť, až do mrákot," hovorí. Aj keď sama sa rozhodla viac nepiť, neodsudzuje iných za to, že si vypijú. „Tak, ako vy by ste nemali odsudzovať alkoholika, lebo neviete, v akej je koži," dodáva.

Nie alkohol, život je problém

"Ľudia z východného Slovenska mi v A-klube hovorili, že pár ľudí tam zomrelo po požití alkoholu. Pašuje sa sem nekvalitný alkohol, na ktorý sa zoženú nálepky. Takto sa národ ničí. Už som na to rezignoval," hovorí Juraj Mariani. Pomaly stráca aj presvedčenie, že upozorňovanie na alkoholizmus v médiách má zmysel. "Keď ma oslovia médiá, hovorím - porozprávam sa s vami, ak nebudeme hovoriť o Mojsejovi." Nakoniec sa o ňom pred nami sám rozhovorí. Nedávna televízna "star" sa na verejnosti priznala k tomu, že sa liečil z alkoholizmu na Prednej Hore.

"Braňo bol môj pacient, aj ma menoval ako terapeuta, ktorý mu otvoril oči, ale ten jeho postoj a to, ako sa prezentuje, nie je typický abstinentský. Vrátil sa do rodiny, je bohatý, trochu to hrá. Naši pacienti sú však väčšinou anonymní ľudia, ktorí sa musia vrátiť do Hornej-Dolnej a tam sa sami vyrovnávať so všetkými negatívami, ktoré vo vzťahu spoločnosti k alkoholu existujú." Abstinujúci alkoholik zo svojej skúsenosti vie, že ľudia ho ťažko akceptujú, a tí, ktorí pijú, ani nemôžu, lebo mení svoje hodnoty, správanie, komunikáciu a štýl života tak, že je voči druhým outsider. Dokonca na smiech.

Doktor Benkovič si myslí, že tá reklama, ktorú Mojsej ústavu spravil, je pozitívna. A ďalej sa k tomu nechce vyjadrovať. "Je dobré vedieť, že závislosť od alkoholu nie je len vecou bezdomovcov, ale aj vysokopostavených ľudí, ktorí riadia svet," hovorí.

Juraj Mariani niekoľkokrát počas rozhovoru opakuje to, čo je na celom probléme najdôležitejšie: "Je dôležité alkoholizmus liečiť, ale omnoho dôležitejšie je ponúknuť abstinentovi východisko." Inými slovami, ponúknuť človeku, ktorý vyjde z ústavu, možnosti na život. Abstinencia je totiž podľa tohto laického terapeuta iný stav duše. Človek musí začať vyznávať znova zmysel pre čestnosť, dobro, lásku, musí držať slovo.

Ako hovorí: "Nie je problém alkohol, život je problém." Po tom, ako denne stretáva nových a nových dočasných obyvateľov Prednej Hory, mu nevyplýva iné, než že "tento svet nie je dobre organizovaný".

Dnes ráno vstanem a nebudem piť

Košičanka Lenka je na Prednej Hore na posilňovačke - preventívnom pobyte po liečení, ktoré skončila začiatkom marca. Srší energiou, naplnená novým pohľadom, ktorý sa jej otvoril. Život sa jej začal páčiť v najdrobnejších detailoch. Pod dotazníky sa podpisuje celým menom, aby sa vedelo, že toto si myslí ona, ktorá to chce zvládnuť.

Prečo o alkoholizme chcete sama hovoriť?

Lebo nikto nevie, čo je to alkoholizmus, jedine tí, ktorí sa tu liečili a ich príbuzní. Tu na Slovensku sa berie alkohol ako normálna vec. Mám vo svojom okolí ľudí, o ktorých viem, že sú alkoholici, a nepriznajú si to rovnako, ako som si to nepriznala ja.

Máte na nich zlosť?

Už nie, naučila som sa, že treba rešpektovať názory iných a že každý sa rozhoduje sám o sebe, o tom, aký život bude viesť. U každého buď raz nastane skrat, alebo nie. Uvedomí si, že je chorý a ide sa liečiť, alebo bude alkoholikom do konca života.

Pomohlo by alkoholikovi, ak by mu niekto povedal, že je alkoholik a mal by sa ísť liečiť?

Nie. Pokiaľ na to nepríde sám, môžete mu húsť do hlavy, koľko chcete.

Ako na to príde?

Musí nastať skrat v hlave. Mne sa to stalo vtedy, keď som fyzicky napadla svojho manžela pred vlastnými deťmi.

Ak by som vám vtedy chcela nanútiť liečbu, niekam by ste ma poslali, však?

Určite.

A teraz, ak by som niekomu povedala, že má s alkoholom problém, ako by ste sa na mňa pozerali?

Úplne rovnako, lebo viem, že by ste nemali úspech. Aj mne moja psychiatrička sedem rokov hovorila, že som alkoholička a mám sa ísť liečiť na Prednú Horu, a ja som jej tvrdila, že to zvládnem, že som len konzumentka.

Aké je to byť na Prednej Hore?

Veľmi mi pomohlo, že je odrezaná od sveta. Venujú sa nám tu a ak sa chcete vyliečiť, nájdete si tu to svoje. Ja som z Košíc, a neviem či by som zvládla liečiť sa tam. Tu si liečim dušu, dávam sa do poriadku tak, aby som bola spokojná sama so sebou.

Potom odtiaľto vyjdete a vrátite sa do Košíc.

Nemôžem si povedať, že nebudem piť do konca života, lebo to neviem. Nik to nevie. Ja si hovorím: nebudem piť 24 hodín. Neviem, ako dlho budem žiť, ale jednoduchšie je pre mňa povedať si: Dnes ráno vstanem a nebudem piť. Tých 24 hodín môžem žiť ešte päťdesiat rokov.

Necítite sa byť mimo spoločnosti?

Nie, naopak, dovtedy som ani nevedela, akých mám kamarátov. Mám prácu, rodinu a nikto mi ani raz nepripomenul, že som alkoholička. Všimli si, že sa inak správam, vyjadrujem, že som iná, ako keď som pila. A tí, čo mi to pripomínajú, to sú tí, čo sami pijú.

Takže ste sama sebou?

Vážim si samu seba, to som vtedy nevedela. Myslela som si, že som tá posledná, čo sa nevie o nič postarať, a pritom som varila, žehlila, upratovala a chodila do práce. Ten pocit sebaúcty mi chýbal.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: JÁN KROŠLÁK