Ak jeho obyvatelia počujú viac ako jednu policajnú húkačku, okamžite zapínajú televíziu, len tak pre prípad, že by sa opäť niečo dialo. Rovnako sa správajú, ak na oblohe vidia policajnú helikoptéru, pri každom výpadku elektriny myslia na najhoršie.
Tak ako sa Newyorčania od 11. septembra boja výškových budov, tak sa Londýnčania od 7. júla boja autobusov a metra.
Pomoc pre väčšinu fyzicky zranených prišla takmer okamžite, zhodou okolností bola v blízkosti každého výbuchu nejaká nemocnica. Zranené duše však na seba nechajú čakať aj niekoľko rokov.
Mnohí, čo prežili bombové útoky, prežili hlbokú traumu, ktorej dôsledkov sa môžu zbavovať veľmi dlho. Väčšina ľudí, napríklad tých, ktorí boli uviaznutí v metre, sa s tým podľa psychológov vyrovná za pár dní. Stále však zostáva menšina náchylná zdanlivo bez príčiny prepadať návalom plaču a podobne.
Psychológ James Thomson z University College of London tvrdí, že ľudia budú zrejme oveľa viac ako zvyčajne sledovať televíziu, aby pochopili, čo sa vlastne stalo. Poloprázdne víkendové metro dokázalo, že budú menej cestovať a ak uvidia čosi podozrivé, nebudú sa zdráhať na to upozorniť.
V emocionálne už aj tak dosť chladnom meste ešte viac stúpne podozrievavosť. Podľa štúdie o správaní cestujúcich v metre sa mnohí z nich vyhýbali očnému kontaktu s ostatnými tým, že študovali reklamy nad ich hlavami. Od štvrtku sa stali spolucestujúci zaujímavejšími. Treba si ich čo najlepšie prezrieť v záujme vlastného prežitia.
Autor: ANDREA ERTLOVÁ, Londýn pre SME
