7.00 Budík. Business as usual - všetko v normále. Deti sa dnes ráno obzvlášť mocú. Väčšinou to zvládam so stoickým pokojom, ale dnes som trocha na ihlách. O 9.30 mám dôležitú poradu a dúfam, že sa dostanem do práce načas.

8.10 Dorazím s vyplazeným jazykom na železničnú stanicu. Ešte vidím posledný vozeň svojho obvyklého spoja. Ďalší ide o pár minút, ale že sa mi to musí stať práve dnes!

8.45 Konečne som v City. Bežím na opačné nástupište, aby som chytila metro na zástavku Aldgate, pri ktorej pracujem. Môj každodenný spoj mi už ušiel, ale mám šťastie, vidím prichádzať ďalšiu súpravu.

8.55 Nedostala som sa nikam. Súpravu odstavili na stanici Farringdon a požiadali nás, aby sme opustili vlak. Súprava pred nami má vraj problémy. Tomu hovorím šťastie! Staničný rozhlas oznamuje, že je veľký výpadok prúdu, a preto je prerušená akákoľvek preprava z tejto stanice a máme si nájsť alternatívnu cestu do práce. Volám šéfovi, cítim, že je rozčarovaný. Odporúča mi, aby som nasledovala dav.

9.05 Netuším, že toto bol na dlhý čas posledný telefonát, ktorý spravím. Netuším, že vtedy sa mi práve zúfalo snažila dovolať kamarátka, ktorá vchádza na stanicu Aldgate. Občas sa tam stretávame pri rovnakom spoji, ja na Aldgate prichádzam a ona odchádza - zamávame si a hneď je deň krajší. Teraz však namiesto mňa vidí z metra vybiehať ľudí so začiernenými tvárami či krvavými rukami. Na zemi telá, ktoré sa snaží niekto prikryť. Myslí na mňa a zúrivo dokola vytáča moje číslo. Nedostupné.

9.30 Nasledujem dav a po 20 minútach zisťujem, že zjavne nejdem dobrým smerom. Zastavím pri autobusovej zastávke a študujem cestovný poriadok. Nič mi to nehovorí, toto mesto poznám väčšinou iba z podzemia. Otáčam sa a kráčam naspäť. Až oveľa neskôr zistím, že som bola iba kúsok od miesta, kde sa za pár minút odohrá posledný výbuch a roztrhne na polovicu jeden z červených londýnskych doubledeckerov. Začína sa porada. Ja tam nie som. Zúrim.

10.00 Metro Blackfriars. Práve zaťahujú kovové mreže na bráne. Čo sa, preboha, deje? Tiež máme výpadok prúdu, oznamuje mi zamestnankyňa. Začínam byť naozaj zmätená. Pustím sa cez most na opačnú stranu Temže. Už nezúrim, som len unavená a znechutená. "Toto mesto si žiadnu olympiádu nezaslúži," frflem, "nič tu poriadne nefunguje!"

10.25 Jemne poprcháva, fúka silný vietor a ja postávam pred stanicou Waterloo ako zmoknuté kura. Kovová brána do metra je zavretá. Černoška v oranžovej bunde každému vysvetľuje, že v celom centrálnom Londýne je veľký výpadok prúdu. "Autobusy tiež nechodia," oznamuje so stoickým pokojom. Máme vari v Londýne nejaké ekologické autobusy na elektrický pohon? Hľadám oficiálny rad na taxíky. Stojí v ňom asi 150 ľudí a koniec je v nedohľadne. Vzdychám a ľutujem sa. Ja úbohá, čo je už len toto za deň...

10.45 Stojím v rade, predo mnou stoja dvaja cudzinci, ktorí sa potrebujú dostať na letisko. Pýtajú sa ma, čo sa deje. Hovorím im o výpadku prúdu. Pokrčia plecami a počúvam. Sú to Belgičania a bohužiaľ netušia, že na svete je aj pár Slovákov, ktorí flámštine rozumejú. Medzi sebou hovoria o zrážke dvoch vlakoch, vraj začuli niečo aj o bombe. Pchee... Turisti, hneď panikárčia. Nič iné nám tu nechýba, len hystéria. Nikomu sa nemôžem dovolať, horko-ťažko posielam dve esemesky. Prichádza mi tiež jedna, od priateľa. "Si v práci, si v poriadku?" Odpovedám. "Nie som" a myslím tým "v práci". Nepremyslená odpoveď.

11.10 Taxikár sa ma pri nastupovaní pýta, či viem, čo sa stalo. No hrozný výpadok prúdu, predsa, nič tu nefunguje, však vidím! Zapína rádio. "Počúvajte chvíľu." V žalúdku mám namiesto hladu zrazu iba veľkú hrču. Dovezie ma do práce za 20 minút, doprava nie je hustá a počuť iba hukot sirén. Dám mu 10 libier a bez slova vystupujem. "Take care," ozve sa a pridáva úsmev.

11.35 Konečne v práci. Prechádzam okolo známej tváre ochrankára. Všetci ma tu už poznajú, len mu zamávam. Nahodí veľký úsmev a dvíha vysielačku k ústam. O 10.30 naše personálne oddelenie poprosilo šéfov o spísanie nezvestných osôb. Som na zozname. Poslednýkrát som sa síce ozvala po prvom výbuchu, ale pred niekoľkými ďalšími som bola v ich tesnej blízkosti. Na oddelení ma vítajú ako stratenú dcéru a šéf sa ma pýta, či mi môže zbehnúť kúpiť sendvič. Nechcem, nedostala by som do seba ani kúsok. Vysvetľuje mi, ako sa mi pokúšajú dovolať už celé hodiny. Keď im opisujem svoju cestu, vyvolávam všeobecnú veselosť. "Ty si sa pokúšala o slalom medzi bombami, či čo?" zisťuje kolegyňa a ukazuje mi na mape miesta výbuchov. Je mi nevoľno, trasú sa mi ruky. Cítim sa ako padavka. Zrazu mi telefón začne pískať ako bláznivý. Sieť sa asi na chvíľu trocha uvoľnila a prichádzajú tony esemesiek. Plná pamäť. Dvíham pevnú linku a telefonujem. Niečo sa mi podarí obvolať, niečo nie, pevná linka tiež štrajkuje. Posielam pre istotu všetkým e-mail.

14.00 Doprava v Londýne je nefunkčná a moji kolegovia začínajú zháňať ubytovanie. Všetci sa tvária pomerne pokojne, akoby sa nič veľkého nedialo. Volajú nám kolegovia z HSBC, že mali samovražedného atentátnika vo svojej budove, ktorého však zlikvidovali skôr, ako sa niečo stalo. Správa doteraz nie je potvrdená a nikde nie je oficiálne oznámená. Ktovie, čo je na nej pravdy. V chaose, ktorý vládne na uliciach, je to ťažko zistiť, len na našej ulici zatvárajú hneď niekoľko objektov pre "podozrivé balíky a tašky". Väčšina incidentov sa však rieši rýchlo a ľudia sa vracajú naspäť do budov. My sme dostali zákaz vychádzania, pár ľudí si však vybieha aspoň kúpiť niečo na jedenie a vedenie nám objednáva kopec sendvičov. Jedlo je to posledné, na čo myslím. Prekvapuje ma stupeň utajovania v médiách. Skazu dvojičiek vysielalo CNN naživo. Tu v Londýne je však mediálne ticho, správy hovoria stále iba o dvoch mŕtvych, pričom všetci vieme, že obetí je oveľa viac.

14.30 Prichádza nám interný e-mail so správou, že jediné momentálne funkčné spojenie je na juh, k moru, a práve zo stanice za budovou našej poisťovne. Odporúčajú ľuďom, čo bývajú smerom na juh, alebo tam majú rodinu a známych, aby použili tento spoj, a to čím skôr, lebo nakoniec možno uzatvoria aj túto stanicu. Bývam na severe, ale v Southende pracuje moja polovička a má auto! Rýchlo sa balím a beriem so sebou aj svojho kolegu.

14.45 Na stanici to vyzerá ako vo vojnových filmoch. Masy ľudí pokúšajúcich sa dostať do vlaku. Dostávame sa až do tretieho a vyrážame na pomalú cestu preč zo City. Ľudia vo vlaku sú nalepení jeden na druhého, ale usmiati a veselí. Hrajú dokonca karty, čítajú si a rozprávajú sa. Ak niekto spomenie udalosti dňa, iba pokrútia hlavou. "Stále tomu nemôžem uveriť, je to také neskutočné" - je veta, ktorá zaznieva najčastejšie.

16.15 Konečne Southend Central. Žiadne hollywoodske zvítanie sa nekoná. Pusa a tiché. "Bál som sa o teba." Kolega si sadá v aute dopredu, ja chcem byť vzadu, nechce sa mi veľmi rozprávať. Chvíľu počúvame rádio a nakoniec sa chlapi pustia do svojich zvyčajných tém - rugby, práca, politika.

18.00 Konečne doma. Nemám chuť variť, deti sú dnes na večeri so starými rodičmi, v dome je ticho. Prijmem podávaný pohár vína a popíjam pred telkou. Starý otec ku mne podíde a zisťuje, či som v poriadku. Prekvapuje ma to, vždy mal skôr chladný, typicky britský prístup. Dnes sa však na mňa díva akosi inak, a pridáva. " Neboj sa, to bude dobré. My sme to zažili už niekoľkokrát s IRA. Všetko sa zajtra vráti do normálnych koľají." Prikyvujem, ale nehovorím nič. Viem, že bol dlho policajtom práve v City. Ktovie, čo všetko je v jeho spomienkach.

20.00 Objednávam donášku indického jedla, po celodennom pôste sa konečne vracia pocit hladu. Cítim zvláštne chvenie v svaloch, bolí ma celé telo a cítim sa ako po ťažkej skúške plnej stresov. Schovávam si hlavu do dlaní. "Je ti niečo?" Nie, nie je. Idem do postele. Pokúšam sa zaspať, ale iba sa mrvím a otáčam. Nakoniec to moje telo vzdá a konečne prichádza sladká nevedomosť.

Piatok 8. 7. 2005. Business as usual. Dobré ráno, Londýn.

Autor: Miriam Novanská