Ufúľaný chlapec s nepriateľskou tvárou prudko potiahol povraz natiahnutý cez cestu a pohrozil nám prstom. Potom si všimol, že v aute sú aj cudzinci a zarazil sa. Do mestečka Surubi, ktoré leží na hranici provincií Kábul a Lagman, sme nakoniec prišli zadarmo. Miestni vodiči sa však pred povrazom zo spletenca hadov vždy poslušne zastavili a zaplatili chlapcovi pár tisíc afgáni. Niežeby sa chlapca báli, ale opodiaľ ho sledovala skupinka ozbrojencov.
Patrili do oddielu slávneho Taliba Nasriho, veliteľa miestnej posádky v Surubi. „Talib je moje meno, inak s nimi nemám nič spoločné,“ vyhlásil sympatický fúzač v tradičnom afganskom odeve, ktorý sa od všetkých ostatných obyvateľov obce líšil predovšetkým tým, že nemal cez rameno samopal.
Zákony za hranice Kábulu nedorazia
Z Kábulu sú to do prvej dediny obývanej paštunskými kmeňmi dve hodiny autom. Zákony, ktoré v hlavnom afganskom meste vydáva centrálna vláda, tam však putujú omnoho dlhšie a niekedy nedorazia vôbec. Už 22. decembra minulého roku sa minister vnútra, generál Lílus Kanuní vyjadril, že by bolo dobré, keby mudžahedíni prestali chodiť po uliciach ovešaní granátmi, samopalmi alebo sa nechali sprevádzať ochrankou s guľometom. Počas niekoľkých týždňov ozbrojencov v Kábule skutočne ubudlo. Za hranicami mesta je to zložitejšie. Ak vôbec ľudia tušia, že niekto príkaz vydal, má rešpektovanie zákonov určité slabiny.
Medzi hlavné prekážky patrí, že Afganci počúvajú iba toho, koho si sami vyberú a iba vtedy, keď sa im práve chce. Pokiaľ im z centra príde posolstvo, ktoré pokladajú za nezmyselné, stane sa to, čo minulý týždeň v meste Gardéz vo východoafganskej provincii Paktíja.
Miestneho veliteľa Hadžiho Saífa Ulláha, ktorého väčšina populácie obdivuje a uctieva ako hrdinu, lebo sa dokázal dohodnúť s talibmi a vyhnať ich z mesta, starešinovia mnohých kmeňov zvolili pred časom za gubernátora. Vláde v Kábule to nikto neoznámil a ona v rámci centralizácie moci poslala do Gardézu Padšího Chána Zadrána, aby tam ako gubernátor presadzoval nové zákony a reprezentoval dočasný kabinet. Saíf Ulláh a jeho oddiely (každý miestny vladyka má v Afganistane svoju miniarmádu) privítali nového gubernátora streľbou.
Podobný diktát z centra nechcú trpieť ani v ďalších provinciách. Tento pokus stál zatiaľ štyridsať ľudských životov.
„Sme jedna banda“
Paštuni, väčšinová národnosť v Afganistane (55 percent), sa od Tadžikov, ktorých je o niečo menej, vzhľadom nijako nelíšia. Spoznáte ich, až keď prehovoria. Hovoria jazykom paštu. O Tadžikoch tvrdia, že sú omnoho bojovnejší a agresívnejší. Tadžici, naopak, obviňujú Paštunov, že kolaborovali s talibmi.
„Sme jedna banda,“ vysvetlil mi rýchlo rozdiel medzi dvoma hlavnými afganskými národnosťami veliteľ obce Surubi Talib Nasri. Vzdelaním lekár paštunskej národnosti, človek so značným prehľadom a vycibreným zmyslom pre humor. Aj on sa stal - rovnako ako jeho kolega z Gardézu - prvým mužom v dedine na základe uznesenia miestnych starešinov a v Kábule možno ani nevedia, že teraz práve kontroluje jednu z najdôležitejších ciest v krajine spájajúcu hlavné mesto s Pakistanom.
Keď sa ho pýtam, ako by reagoval, keby vláda vymenovala miesto neho nového predstaviteľa, Krčí ramenami. Je však jasné, že by ho nevítal s otvorenou náručou.
Cesta, na ktorej Surubi leží, patrila a asi ešte patrí k „najnebezpečnejším“ v tejto časti Afganistanu. Práve tam na jeseň minulého roku neznámi muži zastrelili štyroch zahraničných novinárov. Prepadli tam desiatky áut a ešte teraz sa hovorí o prípade, keď po porážke Talibanu ktosi zastavil štyroch Afgancov, ktorí mali príliš pristrihnuté fúzy, okradli ich a odrezali im uši.
Nasri tvrdí, že dnes je cesta pod kontrolou jeho mužov. Oni bez príčiny nikomu nič odrezávať nebudú.
Hranice medzi kábulskou provinciou ovládanou predovšetkým Tadžikmi a východným Afganistanom, ktorý je doménou Paštunov, možno teda prejsť pri troche šťastia bez úhony. A ak sa spriatelíte s pánom doktorom Nasrim, možno i zadarmo.
Partneri, nie poddaní
Afganistan mal naposledy niečo, čo sa podobalo centrálnej vláde, v 60. a 70. rokoch, keď vládol kráľ. Aj vtedy však provincie disponovali obrovskými právomocami. Kmeňoví vodcovia sa nikdy nesprávali ako poddaní panovníkov, ale ako ich partneri.
„Vieš, akú najväčšiu chybu urobili komunisti?“ filozofuje Nasri. „Chceli robiť dobro ľuďom bez toho, aby sa ich spýtali, či o to stoja. Napríklad u nás sa rozhodli postaviť školu, ale zabudli našich starešinov požiadať o povolenie, tak sme stavbu znemožnili. Aj keby nám tu chceli otvoriť zlatú baňu, musia o tom s nami rokovať. To je zákon starý ako Afganistan.“
Nasri priznáva, že určitý čas sa jeho ľudia talibom podriaďovali. „Chceli poriadok a neporušovali zákony Koránu. To je pre nás najdôležitejšie,“ hovorí a usmieva sa, keď sa pýtam, ako je možné, že aj napriek prísnemu zákazu chodí v Surubi ozbrojený každý druhý muž starší ako dvanásť rokov.
„Čakáme na uniformy a preukazy, ktoré nám sľúbilo ministerstvo vnútra. Potom sa z nás stane oficiálna polícia.“ Nasri dobre vie, že zbrane ľudia dobrovoľne nevydajú, a preto zvolil cestu najmenšieho odporu. Ich nosenie chce zlegalizovať tým, že svojich dedinčanov oblečie do oficiálnej policajnej uniformy.
Budeme počúvať, ale len niečo
„Budeme Kábul počúvať a i dnes si vážime premiéra Hamída Karzaja. Sledujeme, ako chodí po svete a zháňa pre Afganistan peniaze. To je všetko v poriadku. Ale nesmie sa odchýliť od islamu. Čokoľvek, čo bude odporovať Koránu, nebudeme v žiadnom prípade rešpektovať,“ vyhlasuje jednoznačne Talib Nasri a okolostojaci vojaci súhlasne prikyvujú hlavami.
Vidím im na očiach, že pre nich je hlavné mesto tu v Surubi na hranici medzi dvoma kráľovstvami, ktoré spája predovšetkým to, že ich v OSN reprezentuje iba jeden vyslanec.
Autor: agentúra Epicentrum, Surubi pre SME
