"Chlapík, čo sedel vedľa mňa, vystúpil, vlak sa pohol a potom bolo počuť obrovský výbuch. Vlak nadskočil, zhasli svetlá, všade bola tma, ticho a prach," popisuje mladá architektka, ktorá v Londýne žije už tretí rok.

V prvom momente sa vydesila, či je to naozaj len prach. "Ako väčšina ostatných aj ja som vytiahla mobilný telefón. Napriek tomu, že som vedela, že v metre signál nebude."

Za okamih sa začali ozývať prvé výkriky. Ľudia v poslednom vozni sa navzájom upokojovali, nik však nevedel, čo sa stalo. "Niekde spredu bolo zrazu počuť prenikavý výkrik. Zúfalý ženský hlas kričal o pomoc. Vtedy to na mňa všetko doľahlo. Začala som sa triasť, ťažko sa mi dýchalo. Všade bol prach, sadze. Bolo tam sucho, ľudia stále viac kašľali."

Pokúšali sa vypáčiť dvere, rozbiť okná. Všetko však bolo zablokované. "Nezostávalo nám nič iné, iba čakať na pomoc zvonku." Ľudia spredu sa hrnuli do posledného vagóna. "Tváre mali od sadzí, na lícach stopy po slzách. Bolo nás tam stále viac a dúfala som, že neprepukne panika," hovorí Novomestská. "Zrazu som videla vonku bežať človeka. Otvoril dvere pre vodiča na konci vlaku a my sme neuveriteľne pomaly vychádzali von."

Až vtedy zistili, čo sa dialo len pár metrov pred nimi. Vagóny boli stále plnšie. Videli muža, ktorý na nich kričal cez medzeru vo dverách a snažil sa pretlačiť von. "Potom som uvidela vagón, ktorý mal na bočnej strane dieru. Všetko bolo čierne. Začala som plakať. Žena, čo kráčala predo mnou, ma chytila za ruku a ďalej sme išli spolu. V tme som videla krvavé telá na koľajniciach, vnútri vagóna ženu, ktorá sa nad niekým skláňala. Všetko bolo čierne, neuveriteľne čierne." (kos)