Starí Egypťania, nevynímajúc mocných faraónov, mali veľmi zlý chrup. Maximálne opotrebované korunky zubov, zubné kazy či pokročilá parodontitída boli u nich skôr pravidlom ako výnimkou, napísala britská egyptologička Judith Millerová v časopise New Scientist. Nespôsobovali to podľa nej však len nesprávne stravovacie návyky, ale aj to, že v starom Egypte neexistovali zubári, hoci ostatná lekárska starostlivosť tam bola na vysokej úrovni. Millerová skúmala päťsto lebiek starých Egypťanov zo šiestich nálezísk. Lebky boli staré 2000 až 6000 rokov a na takmer všetkých bolo zjavné extrémne mechanické opotrebovanie zubov. Niečo v strave Egypťanov muselo spôsobovať, že zubná sklovina a zubovina sa postupne celkom zodrali, takže zubná dreň zostala odkrytá a mohli do nej vnikať baktérie. Podľa Millerovej bol príčinou toho spôsob pečenia chleba. V chlebe z pšenice dvojzrnnej neboli totiž iba pšeničné zrnká, ale aj zvyšky šrotu po mletí, piesok a obrúsené kúsky z mlynských kameňov. Kvalita zubov Egypťanov sa zlepšila až po príchode Grékov v roku 332 pred naším letopočtom. Gréci totiž uprednostňovali jemnejší biely chlieb s menším obsahom tvrdých zrniek.

Aj keď opotrebúvanie zubov postupom časom klesalo, zubný kaz sa šíril stále viac. Kým v období pred vznikom dynastií, teda okolo roku 3000 pred Kristom, malo deravé zuby iba 16 percent obyvateľov, v ére faraónov ich bolo už 25 percent a v gréckej a rímskej ére 34 percent. Podľa Millerovej to spôsobilo zvýšené používanie sladkostí v strave, okrem iného aj medu, fíg a datlí. Záhadou však zostáva, prečo starí Egypťania nemali zubárov, hoci museli trpieť veľkými bolesťami.