Je autorom takmer tisícky piesňových textov, bez ktorých si slovenskú populárnu hudbu asi ani nedokážeme predstaviť. Okrem toho patrí k výrazným osobnostiam súčasnej slovenskej poézie a v poslednom období si začína získavať uznanie aj ako fotograf. No hoci KAMIL PETERAJ oslávi na jeseň už šesťdesiatiny, bilancovať sa ešte nechystá. Naopak. ,,Pokiaľ ma zdravie nezradí, vždy sa budem tešiť najmä na to, čo je ešte predo mnou," hovorí.

Aj keď sa bilancovaniu bránite, predsa len - čo sa vám doteraz v živote najviac podarilo?

Aj keď to znie ako klišé, stále si myslím, že keď sa vám podarí udržať si rodinu a mať deti, ktoré vám prinášajú radosť, je to viac než akýkoľvek predaj kníh či platní. A pokiaľ ide o prácu? Iste, niečo - možno aj dosť - mi vyšlo. Lenže ja som si ešte zo školy zapamätal z Plutarcha vetu, ktorú považujem za kľúčovú: Chvála je druhom opovrhnutia. Takže, keď ma niekto za to, čo robím, veľmi chváli, hneď zbystrím pozornosť a porozmýšľam, či za tým nie je čosi iné.

U väčšiny ľudí ste zafixovaný ako textár. Nie je vám trochu ľúto, že ako básnik ste menej známy? Veď kritici hodnotia vašu tvorbu vysoko.

Dá sa na to pozrieť aj inak. Keby som nepísal texty k hudbe, možno by som oslovoval iba snobov. Pretože poézie sa u nás vydáva - vraj - v priemere iba tristo až štyristo kusov a čitateľsky ju udržujú pri živote buď začínajúci literáti, alebo snobi. Našťastie, nejde o môj prípad, náklady mojich kníh sú možno dvadsať- až tridsaťnásobné. Ak sa však z tohto počtu o niečo vymknete, hneď vás zasa vyšupujú z literárneho salóna. Lebo predať viac knižiek v poézii sa považuje za známku pokleslosti.

Pomáha vám poézia aj pri písaní textov piesní? Veď často majú úspech skôr pesničky, ktoré sa uspokoja s celkom obyčajným rýmovaním.

Samozrejme, že áno. Hoci mi už vyše tridsať rokov vyčítajú, že píšem dosť štylizovane, svojej zásady, že text piesne má mať aj literárnu hodnotu - iste, nie každý - sa nevzdám. A nie som sám. Túto líniu úspešne reprezentujú aj Boris Filan, Ján Štrasser, Milan Lasica, Ľubo Feldek, Tomáš Janovic a ďalší autori s literárnym 'gruntom' - nazvime ich profesionáli. Alebo inak, majstri jazyka.

V čom je podľa vás rozdiel medzi pesničkou s literárnejším textom a s textom "len do rytmu"?

V tom, že kým po mnohých 'priamočiarych' textoch neštekne po roku či dvoch ani pes, texty s vyššou štylizáciou majú šancu prežiť dlhšie. Myslím si, že Balada o poľných vtákoch, Atlantída, Vyznanie či teraz znovu vytiahnutá Pomätená, sa udržali preto, že majú - otrepane povedané - poetický náboj. Čiže, je v nich asi pridaná hodnota poézie. Možno práve to robí pesničku aj trochu nadčasovou.

Akú pieseň považujete teda za dobrú?

Pesnička má byť prostá, ale nie sprostá. Mala by byť niečím, čo zostane, aj keď po čase vyjde z módy, a nahradí ju ďalšia. Pretože vtedy príde satisfakcia, ktorá sa inak v pope objaví iba zriedkavo.

Napríklad?

Mne sa už viackrát stalo, že niekto po dlhom čase 'vytiahol' staršiu pesničku s mojím textom, a zrazu tam bolo niečo, čo som tam možno ani vedome nevkladal. Často sa hovorí o umeleckej odvahe. Ja si myslím, že paradoxne jej najviac potrebujete práve v nešťastnom strednom prúde. Tam je totiž limitov najviac - spevákov imidž, vydavateľstvo, u starších interpretov pochopiteľná neochota vybočiť, ale aj najviac kritikov a riziko, že keď sa niečo nevydarí, hneď dostanete sprava či zľava. Ak však robíte menšinový žáner, môžete viac riskovať. A že sa CD napokon nepodarí? Kritika ocení aspoň odvahu, že ste hľadali a chceli.

Najväčšia eufória okolo súťaže SuperStar sa už síce skončila, stále ste však jedným z mála ľudí z oblasti populárnej hudby, ktorí ju hodnotia pozitívne. Prečo?

Lebo ide o jeden z pozitívnych a úspešných televíznych formátov, ktorý dal šancu mnohým talentovaným ľuďom prejaviť sa a divákom pripravil niekoľko príjemných večerov. Tak to jednoducho treba brať. Ako príjemnú hru, ktorá, keď je hudobná scéna zdravá, nemôže nikoho ohroziť.

Pri "nezdravej" scéne niekoho ohroziť môže?

Áno, tých, ktorí si v nej pozície vybudovali viac-menej umelo, ktorých kariéra bola zmanažovaná cez médiá a vydavateľstvá. Teraz cítia, že prichádza kvalitnejšia konkurencia, a najmä obrovská mediálna podpora niečoho nového. Takže reagujú, ako reagujú. Ibaže, márna sláva, toto je kapitalizmus. Treba vždy rátať s konkurenciou a nezabetónovať sa na určitých pozíciách. Môže však SuperStar ohroziť Mariku Gombitovú či Mira Žbirku?

Nepomohli tomu nadšeniu aj niektoré médiá, ktoré nepísali takmer o ničom inom než o SuperStar?

Iste, mnohé podľahli eufórii, na ktorej je táto karaoke súťaž postavená a dvíhajú jej aktérov do nebies. Lenže žijeme v čase obrovskej nadprodukcie pesničiek, talentov je ako maku, takže je jasné, že väčšina bude mať problémy presadiť sa. Ja im síce fandím, ale treba povedať na rovinu: hodina pravdy príde až teraz.

Prečo?

Zďaleka totiž nejde len o spev. Nebude asi jednoduché napísať okolo stotridsať pesničiek pre interpretov, ktorí chcú vydať albumy. Som zvedavý, kde sa vezmú toľkí textári, skladatelia, aranžéri, či sa dajú dokopy správne tímy a či pesničky budú vyhovovať formátom všetkých rádií.

Kto zo súťažiacich v SuperStar sa vám páčil najviac?

Pre mňa je najväčšou víťazkou celej súťaže Adela Banášová. Hoci som ju predtým v rozhlase nemohol ani cítiť. Keď nič iné, práve vďaka tejto súťaži sa naraz objavila osobnosť, moderná a inteligentná moderátorka, ktorá nemá v našich končinách v oblasti moderovania popu konkurenciu.

Vyštudovali ste dramaturgiu, roky ste pôsobili na Novej scéne, máte za sebou niekoľko úspešných divadelných titulov. Ako z pohľadu divadelníka hodnotíte ťahanice okolo novostavby SND?

Je to všetko o našom vzťahu ku kultúre vôbec. Divadlo je kvintesenciou všetkých umení - a Bratislava potrebuje nie iba jeden, ale dva či tri nové priestory. V Petržalke, Rači, na Dolných honoch. Navyše nám do základnej kultúrnej infraštruktúry chýba aj niekoľko viacúčelových budov. Na čo sa tu hráme? Na aké kultúrne mesto? Napríklad v Skopje postavili niekoľko mesiacov po zemetrasení ako prvé práve divadlo. A som presvedčený, že keby v Maďarsku povedal minister kultúry, že nové divadlo nebude, rána sa nedožije.

Lenže osemsto miliónov korún na dostavbu je veľká suma, nemyslíte?

To sú všetko táraniny! Za to máte osemsto áut strednej kategórie. Nikto z politikov vám nepovie, že z celej infraštruktúry sa vyberú dane, ktoré za pár rokov túto sumu ľahko zafinancujú. Najhoršie však je, že niektorí divadelníci si myslia, že keď nepôjdu peniaze na dostavbu, dostanú ich oni. Je to omyl. Ekonómovia dnes vedia tak šikovne prešuplíkovať peniaze, až napokon niekomu vyplávajú v nejakej cyperskej banke.

A čo hovoríte na názory, že na malé Slovensko je to zbytočne megalomanská stavba?

Z pohľadu kultúrnych liliputánov iste. Ľudia, ktorí to tvrdia, by sa však mali poobzerať po svete. SND je celkom bežná stavba našej doby. Stavba stredného kalibru, ktorá, keď sa doplní jej okolie, môže slúžiť celému divadelníctvu. Nielen Slovenskému národnému divadlu. A ešte niečo: toto divadlo nebude už pre súčasnú hereckú generáciu, ale pre jej nasledovníkov. Pre ľudí, ktorým sa práve teraz berie priestor pre ich kreativitu.

To si mnohí zrejme neuvedomujú.

Čudujem sa študentom VŠMU, že to nechápu, že nejdú a neprotestujú, že sa im berie budúca práca. Predsa nemôžu všetci hrať v alternatívnych divadlách. No a rovnako mi je čudné, ako časť našej verejnosti nechápe, že divadlo má slúžiť najmä jej - až potom tým, ktorí v ňom hrajú.

V čom je podľa vás hlavný problém?

Na Slovensku sa elity nikdy nevedeli na ničom dohodnúť. Budova SND je toho iba ďalšou vizitkou. Teraz to však otočím, pretože otázka stojí aj inak. Vieme, čo sa v novej budove má hrať? Poznáme nových hercov, režisérov, dramaturgov, ktorí dokážu zaplniť deväťstomiestne hľadisko? Veď to sa dnes darí azda len Jozefovi Bednárikovi!

FOTO - DUŠAN KNAP