, že sú zastarané ako zo 17. storočia. Tvrdí, že cirkev by sa mala oddeliť od štátu, lebo potrebuje konkurenčné prostredie. Američan, ktorý už 16 rokov žije na Slovensku, učí na Bohosloveckej fakulte a zjavne nezapadá do prostredia našej konzervatívnej cirkvi. Docent David Paul Daniel.

Slovenských teológov svojimi názormi iste dosť provokujete. Ako sa s nimi vyrovnávajú?
So slovenskými teológmi som sa zatiaľ nedostal do väčšieho konfliktu, aj keď sú moje názory občas odlišné. Vždy sa však držím základných princípov náboženstva a jeho odkazu. Nemôžem svoje myšlienky pretláčať silou, treba viesť kultivovanú, diplomatickú diskusiu.

Čo si myslíte o minulosti generálneho biskupa Fila, ktorý je evidovaný vo zväzkoch štátnej bezpečnosti?
Toto je citlivý problém. Možno je to veľa kriku pre nič. Každý vie, že ten, kto v komunistickom režime cestoval do zahraničia, musel podávať štátnej bezpečnosti správy. Je to iné, ako byť vnútri bezpečnosti aktívnym agentom.

Po príchode na Slovensko ste určite pocítili rozdielnosť kultúr. Ktoré vlastnosti sú pre Slovákov typické?
Slováci sú rezervovaní a podozrievaví. Museli ťažko pracovať, aby zarobili peniaze. Slovensko je malá krajina, ktorá mala poľnohospodársky charakter a vždy bola geograficky a intelektuálne obmedzená. A vidím to stále - aj keď tu prebehlo veľa zmien - ľudia sú podozrievaví špeciálne voči cudzincom.

Kde teda začať, aby sme sa zbavili rezervovanosti a podozrievavosti?
Začať by sa malo od škôl, najmä od univerzít. Študentom treba dať možnosť aspoň na čas ísť študovať do zahraničia. Poznám mladých ľudí, čo vycestovali, a aj tých, čo zostávajú doma. Rozdiel medzi nimi je priepastný. Na slovenských univerzitách treba zaviesť takzvaný mobility program, zameraný na výmenné stáže. Najprv by mali byť v rámci univerzity, potom medzi rôznymi školami, nakoniec by mal študent odísť na semester alebo na rok do zahraničia. Aby sme sa zbavili vzájomnej rezerovanosti a podozrievavosti, musíme docieliť spoluprácu vysokých škôl, vlády a priemyslu. Toto sa osvedčilo v Amerike.

Akých máte študentov?
Slovenskí študenti sú vedení k tomu, aby boli viac poslucháčmi ako skutočnými študentmi. Vedia memorovať, ale nie sa skutočne učiť, rozmýšľať a diskutovať o ideách. Ak sa všetko naučia naspamäť, tak dva dni po skúške sú vedomosti preč. Je to neužitočné. Ak sa ich opýtam na dve udalosti, ktoré sa stali na dvoch rôznych miestach, a chcem od nich, aby povedali, čo majú tieto udalosti spoločné, je to už pre nich problém. Mojou úlohou je naučiť ich chápať súvislosti. Najväčším problémom je pre nich nezávisle myslieť a neschopnosť súvisle písať v cudzom jazyku. Zdá sa mi, že úroveň angličtiny klesá. V 90. rokoch bola lepšia. Vtedy som sa stretol so študentami, čo vedeli excelentne po anglicky, teraz je takých menej. Akoby bol boom angličtiny preč."

Hovoríte slušne po slovensky. Prednášate po slovensky?
Prednášam po slovensky a je to dosť ťažké, ak chcem byť presný. Váš jazyk som sa naučil sám - z počúvania, a veľa som čítal. Rozumiem tomu, ako Slováci skladajú vety, ale myslím iným spôsobom, mám v hlave iné obrazy.
Počas vášho pobytu na Slovensku médiá aj politici prebrali také citlivé témy ako interrupcie či eutanázia. Z prostredia cirkvi zaznelo jednoznačné proti.

Ako ste to vnímali vy?
Rešpektovať život je zásadou cirkvi. Život je dar. Intervencia do života iných je veľký problém a závisí od medicínskej technólogie. Otázka je, kam má siahať intervencia lekárov. Mnohí ľudia, ktorých som poznal, tvrdili, že ak vážne ochorejú, tak nebudú súhlasiť s tým, aby im lekári predlžovali život. Keď sa však dostali do ťažkej situácie a ich zdravotný stav bol vážny, urobili opak. Aj keď kvalita ich života bola nízka. Napríklad človek, ktorý je v kóme - leží v izbe pripojený na prístroje, je vlastne mŕtvy, lebo nemôže existovať mimo izby, na druhej strane jeho telo žije. Alebo ľudia postihnutí Alzheimerovou chorobou - v poslednom štádiu ich mozog je preč. Podobne je to aj pri interrupciách. Nedá sa jednoznačne povedať nie interrupcii, nie eutanázii. Je to otázka vlastnej zodpovednosti."

Evanjelici sa pri týchto témach priklonili k názoru pápeža. V čom je to, že preberajú názory katolíckej cirkvi? Majú strach hovoriť otvorene?
Nemajú strach hovoriť o týchto témach. Nechcú sa však postaviť proti rímskym katolíkom, ktorí majú takéto názory. Stále cítia akúsi obavu. Ešte v 17. storočí evanjelici bojovali o to, aby ich existencia bola legálne uznaná. Stratili svoj majetok, učiteľov a vodcov. Na Slovensku sa sformovalo veľmi špecifické hnutie. Ak dnes chceme pochopiť konzervatívnosť, rezervovanosť a utiahnutosť evanjelikov, musíme poznať tieto súvislosti. Minulosť zostala v ich DNA. Myslím si, že zmena príde. Rastie nová generácia, ktorá sa veľa pýta, chce vedieť viac o antireformácii zo 17. storočia. Má možnosť komunikovať s kresťanmi z iných krajín, vymieňať si skúsenosti.

Sledujete konflikty medzi našimi politikmi, ktorých častým dôvodom bývajú práve otázky náboženstva? Mala by byť cirkev predmetom takýchto sporov?
Politici vždy využívali cirkev. Je to tak v Amerike, Európe, aj na Slovensku. Len si všimnite ich heslá! Všetci rozprávajú o Bohu, zodpovednosti a zúčastňujú sa na cirkevných ceremóniách. Keď na nich namieri kamera, tak vytvárajú dojem najlepších kresťanov. Cirkev využívajú na prezentáciu vodcov politických strán, ale cirkev tu nie je na to. Politici sa často za cirkev skrývajú a používajú ju na svoje ciele. Na druhej strane, ich ciele nemusia byť nevyhnutne zlé. Ide o to, či v spoločnosti existujú kontrolné mechanizmy, ktoré zabránia zneužívaniu."

Je to zvyčajný jav, keď sa cirkev stáva súčasťou politiky?
V Európe je to rôzne, niekde zákony dovoľujú cirkvi vyjadrovať politické názory. V Amerike je striktne zakázané, aby sa cirkev podieľala na politike. Je oddelená od štátu, štát ju nefinancuje a nemôže viesť vojnu na obranu štátneho náboženstva. Je to nezávislá organizácia. Cirkvi nemajú byť aktívne v politike, ale majú politických partnerov, čo posúvajú kresťanské práva do politiky. Cirkev vo svojej podstate nemá záujem byť aktívna v politike, ale chce a má hovoriť o takých kľúčových otázkach ako interrupcia, výskum embryí, genetika. A či má na Slovensku povzbudzovať politické strany, ako je Smer, SDKÚ a KDH? Nie, lebo keď sa cirkev stavia na stranu politikov, hrozí, že sa stane súčasťou politických skupín a ich záujmov.

Zmeny prinášajú mladí ľudia. Dokáže ich cirkev prilákať?
Mladí ľudia vo všeobecnosti dnes v cirkvi nie sú veľmi aktívni, skôr ich zaujímajú spoločenské a charitatívne aktivity, napríklad spevokol. Navyše, majú svoje vlastné problémy, primerané veku. Je veľmi ťažké, ponúknuť im silný odkaz. Cirkev ich môže osloviť vtedy, ak im dá jasné svedectvo o živote, spoločnosti, ale aj o súkromnom živote. Pritiahnuť by sa dali vtedy, ak by dostali možnosť stať sa účastníkmi bohoslužieb. Stretávam sa s tým na Slovensku, že bohoslužby sa vedú formálne - vstať, sadnúť a spievať, bez reálnej účasti ľudí. Ľudia však potrebujú a chcú, aby bohoslužby boli živé. Existuje veľa ciest ako zmeniť štruktúru ceremoniálu. Jeho súčasťou však musí byť spolupráca a vysvetľovanie. V USA existuje rôzna štruktúra bohoslužieb, rôzne ceremónie, a niekedy je toho až priveľa.

Riešením je odluka cirkvi od štátu?
Asi áno. Cirkev musí byť konkurencieschopná. Zmenu potrebujú tak katolíci, ako aj evanjelici. Poznám misionára, ktorý má malú komunitu, ale drží si ju už jednu generáciu. To je efektívna práca, kde nejde o kvantitu, ale o kvalitu. Náboženstvo sa nemusí odohrávať výlučne vo veľkých inštitúciách.
Nie všetci Slováci chodia do kostola, lebo sú veriaci. Myslíte, že je to pre nich len spoločenská udalosť - vyplnenie voľného víkendu?
To nie je nič nové. Funguje tu sociálna súdržnosť, pre ľudí typická. Ak sa v kostole ukážu ľudia, ktorí patria medzi osobnosti, sú pre iných príkladom. Za čím by mali ľudia chodiť do kostola? Aby sa dozvedeli dobré posolstvo? Alebo pre šou? Ľudia by mali do kostola prísť v prvom rade preto, aby získali osobný kontakt s Bohom, aby sa niečo naučili, a nie pre formálny vzťah s organizáciou. Bohoslužby v kostole sa udomácnili v 17. a 18. storočí. Vtedy sa stali významnou udalosťou týždňa. V spoločnosti panoval pocit piety, postavenie klerikálnych vodcov bolo silné.

Zaujímate sa o vplyv náboženstva na národnosť a naopak, o vplyv národnosti na náboženstvo. Zrejme to nebude to isté?
Nie je to to isté. Náboženstvo ľudia vnímajú cez ceremónie, tradičné oblečenie, túžbu po komunite. Náboženstvo formuje aj jazyk. Toto sú základné dogmy, ktoré vplývajú na národnosť. Napríklad hnutie štúrovcov, ktoré vytvorilo slovenský jazyk. Keď sa slovenčina začal používať v politike a náboženstve, začala sa s ňou meniť národná identita. Veľmi zaujímavé je na Slovensku sledovať tradičné oblečenie pri takých udalostiach, ako je svadba, konfirmácia či smrť. Mnoho tradícií má svoj pôvod v náboženstve v minulých storočiach.

A opačný vplyv národnosti na náboženstvo?
Národná identita môže splývať s náboženskou identitou. To sa stalo na Slovensku, ktoré vystupuje navonok ako katolícka krajina. Niekedy počúvam ľudí, ako rozprávajú o histórii cirkvi, hovoria však viac o národnej indentite, ktorá je spojená rovnako s katolíckou aj s evanjelickou cirkvou. Luteráni mali veľké zastúpenie v inteligencii, napríklad - Štúr, Hodža, Hurban, Štefánik, Hviezdoslav, Kollár. Ale ak sa pozrieme bližšie na tieto osobnosti, nik ich nespomína ako evanjelikov. Pritom boli ohniskom formovania národa. Slováci ich vnímajú ako kultúrne osobnosti. Ak toto hovoríme ľuďom, tak reagujú otázkou: 'Naozaj? Nemal som o tom ani potuchy.' Je to tým, že evanjelici sú minoritnou skupinou.

Napriek tomu, kostoly a najmä evanjelické, sú stále prázdnejšie...
Dnes sa k tejto cirkvi hlási na Slovensku 10 percent ľudí. Toto percento nie je až také nízke. Všeobecne v Európe klesá počet ľudí, ktorí sa hlásia k viere. Napríklad v Nemecku chodia v nedeľu do kostola len tri percentá obyvateľstva. Stúpa však počet evanjelikov v Afrike a Ázii. V súčasnosti je viac evanjelikov v Afrike ako v USA. Aj v Spojených štátoch je najviac protestantov medzi prisťahovalcami z Afriky, Južnej Ameriky a Ázie. Myslím si, že to mohol spôsobiť veľký dôraz evanjelických cirkví na misiu v zahraničí.

Je to aj odpoveď pre Európu?
Neviem, ale v každom prípade to vyvoláva otázky: Aké poslanie má dnes cirkev? Kto vlastne sme? Kde sme?

Autor: Text: INGRID DROZDÍKOVÁ / Foto: PAVOL FUNTÁL