Pred niekoľkými dňami som si prečítal článok oznamujúci návrat Pink Floyd v tej najsilnejšej možnej zostave, v ktorej mali vystúpiť včera v Hyde Parku v rámci koncertu Live 8. A vystúpili.
Nebudem sa tváriť, že som odborník na floydov - poznám iba posledný album The Division Bell z roku 1994, The Wall som celý nikdy nepočul, Dark Side of the Moon áno, ale iba niekoľkokrát a dosť dávno.
Veľa som z Live 8 nevidel, pretože som deň trávil v práci. Keď som si potom neskoro večer zapol televíziu, videl som niečo zo Stinga, Mariah Carey, Maroon 5, The Who a Pink Floyd. Aj to málo stačilo, aby som si uvedomil, že vlastne prvýkrát skutočne zazlievam manažmentu STV, že sa rozhodol Live 8 nevysielať... Ešteže je tu ČT2, prípadne zostrihy na VH1.
Ak hovorím, že aj to málo stačilo, myslím najmä na Stinga, The Who a predovšetkým na Pink Floyd. Starí páni, z ktorých šlo tak veľa energie a tiež pocit nádeje. Ako som počul a videl, rezonoval vo mne ten článok. Roger Waters a zvyšok skupiny na čele s Davidom Gilmourom spolu nevystupovali od roku 1981 - 24 rokov.
Ak po dvadsiatich štyroch rokoch dokázali dve silné, tvrdohlavé osobnosti zmiesť zo stola osobné spory, hnev a nenávisť, začať spolu komunikovať a dokázali spoločne vystúpiť na pódiu, pričom fakt, že sa tak stalo na koncerte Live 8, tomu pridáva ďalší rozmer, tak pocit, ktorý ich vystúpenie zastrešuje je práve Nádej.
Nádej pre Pink Floyd. A aj pre všetkých ostatných.
kacmar.blog.sme.sk
Autor: MIRO KAČMÁR
