ci v denníku Corriere della Sera. „Čiastočne právom, ale možno aj preto, že sa im dnes nechce pozerať do nastaveného krutého zrkadla.“

Hlavnou postavou bratislavskej prehliadky talianskej kinematografie, ktorá sa začne dnes a potrvá do 6. februára, je päťdesiatročný režisér a scenárista Gabriele Salvatores, ktorý v roku 1990 získal Oscara za najlepší neanglicky nahovorený film Stredomorie (Mediterráneo). Jeho posledný film Zuby (Denti) otvoril pred dvoma rokmi Benátsky filmový festival a na bratislavskej prehliadke ho premietnu spolu s ďalšími jeho filmami: Turné, Juh a Nirvana.

Ten, čo porazil Svěráka

Gabriele Salvatores v roku 1992 porazil v súboji o Oscara za najlepší zahraničný film Obecnú školu Jana Svěráka a aj v Benátkach ocenenú drámu Červené lampy svetovo uznávaného čínskeho režiséra Čang I-moua. Domáca kritika ho za tieto medzinárodné triumfy neoslavovala, skôr naopak, ale Stredomorie sa stalo jedným z mála európskych filmov, ktoré prenikli na americký trh.

Milánčan Salvatores pred tridsiatimi rokmi založil slávne Teatro dell‘Elfo. V roku 1981 režíroval rockovú operu na motívy hry Sen noci svätojánskej pre dvestotisíc divákov. Z predstavenia urobil prvý dlhometrážny film, ktorý získal cenu na festivale v Benátkach. Nakrúcal filmy Kamikazen, Marrakech Expres a Turné, Puerto Escondito podľa predlohy románu Pina Cacucciho, v rokoch 1992/93 to bol hlavný úspech sezóny. Jeho postavami sú - v divadle i vo filme - srdeční, horkokrvní a bezhlaví Taliani.

Antidracula

Príbeh, ktorý Salvatores rozpráva v Zuboch, je naozaj veľmi zvláštny: muž menom Antonio má celý život problémy s oboma hornými rezákmi - až mu ich jedného dňa jeho priateľka a životná družka pri zúrivej zvade odlomí, keď mu do tváre šmarí ťažký popolník. Spustí sa efekt zbúranej hrádze: vždy, keď sa Antonio (Sergio Rubini) jazykom dotkne novej zubnej medzery, zaiskrí mu v hlave minulý obraz - vidíme jeho nádhernú francúzsku matku, ktorá zomrela, keď mal trinásť, vidíme jeho strýka Nina, ako mu dáva lekcie zo zvádzania žien, a hluchonemého zubára, ktorý zavraždil svoju mladú a krásnu manželku vo vani sekerou, pretože mu bola neverná.

Ako putuje od jedného zubára k druhému, aby mu niekto predné zuby opravil, jeho denná mora je stále drastickejšia a šialenejšia - ako krvavočervený chumáč, na ktorý sa díva v umývadlách rôznych zubárov zakaždým, keď skončia s prácou na jeho odbitých rezákoch.

Osviežujúco divoký sled obrazov má svoj pôvab, pripúšťajú talianski kritici, ale samotný príbeh, tvrdí väčšina z nich, je „pritiahnutý za vlasy, prípadne, ak chcete, za zuby“. V Benátkach sa divákom z neho krútila hlava a aj mnohí Salvatoresovi krajania ku koncu filmu bučali.

Film Denti je filmom o strachu zo žien a zo sexuality - reprezentuje ho strach zo straty zubov. Ale okrem toho, vysvetľuje režisér, je strata zubov aj šancou začať odznova. Takže Antonio sa napokon pri hrobe matky rozhodne - po tom, čo mu nakoniec vytiahnu už aj posledné zvyšky rezákov - že bude šťastný bez ženy. Pretože tá jeho sa nezamilovala do nikoho iného ako práve do zubára. „My v Taliansku každý deň začíname odznova,“ hovorí Salvatores. „Každý deň u iného zubára, inej lásky. Každý deň odznova - v živote, v rodine aj v politike.“