 FOTO - ČTK |
Čitateľ čítajúci o čitateľovi, ktorý číta o čitateľovi
Italo Calvino (1923) napísal knihu pre čitateľa. Na tom by nebolo nič čudné, všetky knihy by mali byť pre čitateľov. Niektorí autori dokonca vychádzajú čitateľovi tak v ústrety, že by ho chceli aj ušetriť námahy čítania. Italo Calvino vie, že námaha čítania je vlastne pôžitkom. Vytvára labyrinty viet, v ktorých je ukrytý zaujímavý príbeh. Putovanie za ním je sčasti dobrodružné a sčasti hravé.
Italo Calvino je totiž sám najmä čitateľom. Nazval sa "knižničnou myšou" a tým sa zaradil do radu rozprávačov (Borges, Auster a mnohí ďalší), ktorých písanie je svojím spôsobom čítaním. Čítaním reality, ale aj toho, čo je mimo nej.
Svoju stratégiu budoval dlho a komplikovane. Spočiatku si myslel, že najviac čitateľovi ulahodí, keď mu ponúkne verný obraz života. V jeho neorealistickom období bolo menej toho realistického a viac toho "neo", nového. Partizánska kniha Cestička pavúčích hniezd je dnes najmä svedectvom o hľadaní spôsobu, akým sa majú rozprávať príbehy.
Ale už trilógia Naši predkovia prináša posun k fantazírovaniu. Hrabal pre to vynašiel slovo "pábení" a Latinoameričania "magický realizmus".
Calvino si nehorázne vymýšľa. Podobne ako jeho barón Cosimo Piovaska di Rondó (Barón na strome), ktorý sa rozhodol nezliezť zo stromu, sa rozhodol Calvino nezliezť zo stromu bujarej fantázie a zostúpiť na nudnú pôdu uveriteľného. Argumenty pre tento spôsob našiel napríklad v talianskych rozprávkach, ktoré zozbieral a literárne spracoval.
Krátko si zakoketoval so sci-fi (Kozmické grotesky, T nula), aby zistil, že bezbrehá fantázia obmedzuje fantáziu. Radšej si dával limity. Vo fascinujúcej knihe Hrad skrížených osudov sú to napríklad postavy, ktoré v začarovanom lese stratili schopnosť vyludzovať reč. Ako si porozprávať historky? Pomocou tarotových kariet.
V knihe Neviditeľné mestá, ktorá je podľa mňa jednou z najkrajších kníh všetkých čias, zasa rozpráva Marco Polo o mestách, v ktorých nikdy nebol. Musí si vymýšľať dôveryhodne, aby sa svojmu poslucháčovi, mongolskému chánovi, neznepáčil.
Hra medzi čitateľom a autorom sa naplno rozohráva v knihe Keď cestujúci jednej zimnej noci... Je to oslava písania, ale najmä oslava čítania ako duchovnej mysterióznej mágie, ktorá v nás rozpútava neviditeľnú chémiu. Nik nevie, čo sa deje s nami pri čítaní, pretože všetky procesy sú neviditeľné a všetky pojmy nepresné.
Calvino chce nájsť jazyk na pomenovanie alchýmie, ktorá nás pri čítaní premieňa. Svoj dej komplikuje všetkými možnými spôsobmi, a predsa sa mu darí rozprávať fascinujúci príbeh, od ktorého sa nedá odtrhnúť.
Vieme, že my sme tým čitateľom, čo si kúpil z edície SME knihu Itala Calvina, postupne však naše sebavedomie slabne. Čo ak náš vlastný príbeh o tom, ako čítame túto knihu, číta spolu s nami v tejto chvíli ešte niekto ďalší? A nad ním je zasa ďalší čitateľ, ktorý číta o čitateľovi čítajúcom o čitateľovi... Rad čitateľov geometricky rastie, až vzniká escherovská geometria obrazov a ich zrkadlových odrazov...
Italo Calvino nás touto knihou naučil, že nielen spisovateľ, ale aj čitateľ koná vzrušujúcu prácu. Pretože čítať knihy je (aj dnes) činnosťou, ktorú nemôže robiť hocikto. Byť čitateľom je výsada i poslanie. A keď máme v ruke autora, akým je Italo Calvino, tak je to aj duševná slasť.
DANIEL HEVIER
Bez strachu z vetra a závratu
(úryvok z románu Keď cestujúci jednej zimnej noci..)
- Irina nežartuje, - povie, ani nezdvihne oči od papierov, - veď uvidíš. - A od tejto chvíle čas nadobúda iný tvar, nad mestom, ktoré brázdi naša teraz už nerozlučná trojica, sa rozprestrie noc, všetky noci sa spoja do jednej noci, vrcholiacej v Irininej izbe intímnou scénou, no zároveň aj nehanebnou a vyzývavou ceremóniou tajného zasväcovacieho kultu, ktorého je Irina kňažkou i božstvom, znesväcovateľkou i obeťou.
Príbeh nerušene pokračuje: teraz je tu husto preplnený priestor, medzi závesmi s geometrickými tvarmi a vankúšmi nezostala ani škáročka na hrôzu z prázdnoty, len atmosféra presiaknutá pachom našich nahých tiel, Irinine sotva naliate prsia na chudom hrudnom koši, hnedé bradavky, ktoré by lepšie pristali na vyvinutejšie poprsie, ohanbie úzke a ostré, v tvare rovnoramenného trojuholníka (slovo rovnoramenný v spojení s Irininým ohanbím pre mňa navždy nadobudlo takú zmyselnosť, že nie som schopný vysloviť ho bez drkotania zubami). Bližšie do stredu scény sa línie krivia, hadia ako dym z kadidla, kde sa pália čudné vône, pozostatky z istej arménskej drogérie, ktorej povesť ópiového brloha spôsobila krádež, čo mala na svedomí bláznivá pomstiteľka dobrých mravov, hadia sa - stále hovorím o líniách - ako neviditeľný povraz, ktorý nás zväzuje, nás troch, a čím väčšmi sa vzpierame a chceme sa vyslobodiť, tým väčšmi sa uzly zaťahujú a vrývajú sa nám do mäsa.
Výroky
"Zápas literatúry je v skutočnosti zápasom o únik pred obmedzeniami jazyka; tiahne sa od krajných medzí toho, čo je možné povedať. To, čo burcuje literatúru, je lákanie a príťažlivosť toho, čo nie je v slovníku."
"Ideálne miesto pre mňa je také, v ktorom sa najprirodzenejšie žije cudzincom."
"Mýtus je skrytou časťou každého príbehu, jeho pochovanou časťou, je to územie stále neobjavené, pretože niet slov, ktoré by nás tam dokázali preniesť."
"Klasika je kniha, ktorá nikdy nepovie, čo musí povedať."
"Ženy mávajú v malých praktických otázkach viac zdravého rozumu a pomáhajú mužom, keď tí nevedia ako ďalej."
 "Knihy mám v podstate rada, ale nie som dobrým čitateľom. Možno je to tým, že som nemala šťastie na odporúčania. Ľudia mi poradili knihy, ktoré neboli dobre napísané," hovorí o sebe muzikálová herečka a speváčka Miroslava Partlová. Ak už má čítať, tak najradšej "romány - limonády". "Čítam vtedy, keď mám čas a chuť." Možno si oboje nájde aj pre Itala Calvina a jeho dielo Keď cestujúci jednej zimnej noci... Tridsiaty ôsmy titul Svetovej knižnice SME preložila Mária Štefánková, o jazykovú úpravu sa starala Mária Bratová. FOTO SME - PAVOL MAJER |
