Zoltán Očvay z Palína 17. apríla 2002 požiadal Okresný úrad Michalovce o príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na prevádzkovanie osobného motorového vozidla. Pretože žiadosti niečo potrebné chýbalo, úrad 16. mája konanie prerušil, čím mu prestala plynúť 60-dňová lehota, ktorú na vybavenie žiadosti mal.
Posudok úrad - už ako úrad práce, sociálnych vecí a rodiny - vydal 16. apríla 2004, teda takmer na deň dva roky odvtedy, čo žiadosť prijal. Príspevok Očvayovi nepriznal. Odôvodnil to tým, že Očvay ako ťažko zdravotne postihnutý má v hromadnom dopravnom prostriedku vyhradené miesto na sedenie, takže takto ho "je schopný používať bežným spôsobom, tak ako iný občan, a nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom".
Očvay sa 17. mája proti rozhodnutiu odvolal. Keďže úrad nezistil niečo, čo by viedlo k zmene jeho rozhodnutia, 9. júna vec postúpil nadriadenému - pracovisku Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach.
Časom sa podľa Očvaya jeho zdravotný stav rapídne zhoršil, a preto v septembri podstúpil vyšetrenie v Košiciach. Vyšetrenie geriater uzavrel: "Pacient je odkázaný na individuálnu prepravu pri opakovaných kontrolách súvisiacich s liečbou a spoločenským uplatnením." Lekársku správu Očvay poslal košickému pracovisku ústredia, aby ju priložili k jeho spisu.
Pracovisko ho predvolalo na 10. januára 2005. Mimochodom, z Palína do Košíc je podľa cestovného poriadku najkratšou trasou 74 kilometrov, takže "obehnúť" Košice znamená precestovať 148 kilometrov. Tentoraz úrad konal pomerne rýchlo, keď začerstva vydal posudok.
Úrad, ako v posudku stojí, preskúmaním spisu a na základe toho dňa "vykonaného sociálneho prieskumu", čiže Očvayovej návštevy, dospel k záveru, že na zmenu posudku úradu v Michalovciach nie je dôvod. Teda že "menovaný nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom", keďže dokáže "nastúpiť, vystúpiť, prepravovať sa" hromadnými dopravnými prostriedkami. Odo dňa, keď Očvay o príspevok požiadal, uplynulo zhruba 33 mesiacov.
Ildikó Polačeková z ústredia priznáva, že v tomto prípade "nebola dodržaná zákonom stanovená lehota". To podľa nej bolo spôsobené objektívnymi okolnosťami - tým, že žiadostí bolo veľa, že nevybavené spisy zo zrušených okresných úradov putovali na nové - úrady sociálnych vecí, a tak ďalej.
Očvay nerezignoval, vo februári opäť požiadal o príspevok. Ani úrad v Michalovciach však svoj postoj nezmenil, keď v marci opäť príspevok nepriznal. Nasledovalo to isté - v apríli odvolanie, odvtedy čakanie.
Očvay trvá na svojom. Tvrdí, že nastúpiť do autobusu môže, no cestovať ním nie. Po dvoch infarktoch a niekoľkých operáciách totiž "ohrozujem svoje zdravie, ako aj svoj život". No aj jeho manželka je ťažko chorá, a to natoľko, že sa bez jeho opatery nezaobíde. A ani príspevok za opatrovanie, o ktorý požiadal, mu úrady dosiaľ nepriznali.
Očvay tvrdí, že v marci s manželkou bol u lekára v Michalovciach osemkrát, sám dva razy. Zakaždým svojím autom, a to je podľa neho do ich rozpočtu, zloženého z dvoch dôchodkov, "veľký zásah".
