otných podmienok obyvateľstva u nás bolo v roku 1996. "Vládna elita akoby nemala záujem vedieť o dosahoch reforiem," hovorí sociologička Zuzana Kusá.
Prieskum verejnej mienky môže však mať aj opačný extrém. "Pred viac než desiatimi rokmi si u nás objednal prieskum istý pán. Vymyslel petičnú akciu za odvolanie Mečiara z funkcie premiéra a chcel poznať názory verejnosti na ňu," hovorí sociológ Pavel Haulík z Agentúry MVK.
Pre politikov alebo pre obchodníkov je nevyhnutné vedieť, čo si myslí verejnosť. Preto fungujú agentúry, ktoré robia prieskumy. Kto v nich odpovedá za ostatných a aké témy letia najviac? Môže byť verejná mienka nástrojom manipulácie? Prečo je taká dôležitá?

Koho to zaujíma?
Prieskum verejnej mienky je súčasťou moderného života. Najznámejšou, pre verejnosť najviditeľnejšou a mediálne najpríťažlivejšou témou sú "volebné preferencie", čiže prieskumy, koho by voliči volili, keby sa voľby konali teraz. Mnohí laici s touto témou stotožňujú celý prieskum verejnej mienky.
"Druhá mediálne obľúbená otázka sú rebríčky dôveryhodnosti politikov alebo inštitúcií," hovorí Oľga Gyárfášová, sociologička z Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Záujem o veci, dotýkajúce sa politiky, potvrdzuje aj Haulík z Agentúry MVK. "Najväčší záujem o ne je zhruba rok pred voľbami, najmenší na druhý deň po voľbách."
Častými zadávateľmi výskumov sú okrem politických strán marketingové spoločnosti, ktoré zisťujú naše spotrebiteľské návyky.
Veľkou skupinou výskumov sú najrôznejšie politické a sociálne výskumy, určené aj na verejnú spotrebu. Takéto výskumy v západných krajinách najčastejšie zadávajú médiá, veľké denníky a televízne spoločnosti. Robiť prieskumy verejnej mienky patrí k dobrému obrazu média. Naši sociológovia sa zhodujú, že u nás táto cesta prieskumu verejnej mienky ešte nie je bežná, priekopníkom v tomto smere je len denník SME. Inou skupinu zadávateľov výskumov sú neziskové inštitúcie, akou je napríklad aj IVO.

Konzervatívny občan v modernej spoločnosti
O verejnej mienke hovoríme v jednotnom čísle, hoci je výsledkom názorov množstva ľudí. Vedieť, aká je, majú záujem politici - najmä pred voľbami, médiá aj čitatelia.
"Samo zisťovanie sa niekedy chápe ako účasť na politickom živote a súčasť repertoáru politického diania. Obzvlášť tam, kde sa zanedbávajú iné formy verejného vyjadrovania, umožňuje občanom, aby prejavili kritické náhľady či dokonca odpor," hovorí sociologička Kusá.
Pavel Haulík zastáva názor, že prieskum je nástroj demokracie. "Okrem štvorročného volebného cyklu občan nemá veľkú šancu vyjadriť sa k politike, k rôznym krokom, ktoré sa ho dotýkajú, ale nerozhoduje o nich."
Tradičné názory, ktoré predstavujú základ fungovania spoločenského systému, sa vo výsledkoch prieskumu veľmi nemenia. Pravidelne vychádzajú na povrch tie isté problémy: nezamestnanosť, životná úroveň, ceny, korupcia, zdravotníctvo. Či sa robí výskum po mesiaci, alebo po roku, vychádzajú veľmi podobné výsledky.
Sú však témy, ktoré súvisia s okamžitými situáciami. Niečo sa udeje, ľudia si hneď utvoria názor, potom prídu nové fakty, a názor sa zmení. "Slovenský občan je však pomerne konzervatívny a často neakceptuje ani fakty, najmä ak sa nezhodujú s jeho názormi. Vytesňuje ich z vedomia s tým, že určite ide o manipuláciu," hovorí Haulík.

Máme právo myslieť si niečo iné?
"Pred pár rokmi sme mali spor s ekonómami, ktorí tvrdili, že respondenti vo výskumoch klamú, keď tvrdia, že sa majú oveľa horšie, ako sa naozaj majú," hovorí Oľga Gyárfašová. "Nás však učili, že respondent má vždy pravdu. Inými slovami - odpovede v dotazníku môžu byť nelogické, nekonzistentné, môžu byť hyperkritické, ale sú to výpovede o tom, ako daný človek vidí svoju situáciu."
Ako sa postaviť k výsledkom prieskumu, ktoré hovoria niečo iné, než napríklad ekonomické ukazovatele?
Gyárfášová hovorí, že ak chceme vedieť objektívne ekonomické ukazovatele, siahneme po štatistike a nie po výsledkoch prieskumu verejnej mienky, ktoré sú vždy obrazom subjektívneho vnímania, ale toto vnímanie je dôležitým sociálnym faktom.
Miera hospodárskeho rastu sa nikde na svete nepoužíva ako ukazovateľ miery kvality života. Kvalita života sa zisťuje podľa iných indikátorov. "Niektoré pozitívne makroekonomické ukazovatele nemajú pozitívny priemet do životných podmienok," hovorí Kusá. Hospodársky rast sa často spája s predlžovaním pracovného času alebo skracovaním dovolenky, a to ľudia neprežívajú pozitívne.
Denník SME napríklad publikoval výsledky svojho prieskumu o tom, či ľudia vnímajú zvýšenie príjmov po zavedení rovnej dane. Väčšina opýtaných odpovedala, že nie. "Ľudia príjmy nevnímajú izolovane, ekonomickú situáciu domácnosti posudzujú kompletne a cez možnosť spotreby," hovorí Kusá.

Mohli by nám ušetriť milióny
Prieskumy verejnej mienky by nám napríklad mohli ušetriť stámilióny korún, ktorými daňoví poplatníci už niekoľkokrát v minulosti zaplatili nevydarené referendá. Menším a podstatne lacnejším prieskumom názoru verejnosti sa dá dopredu zistiť, či referendum robiť, či bude vôbec platné. Lenže - hoci v praxi sa to robí, nie vždy sa podľa výsledkov postupuje. "Niekedy je motív referenda silnejší než riziko neúspechu. Zadávateľ referenda si povie: Čo ak motyka vystrelí?" hovorí Haulík.

Manipulácia?
Môžu byť výskumy verejnej mienky zmanipulované? Sociológovia sú presvedčení o poctivosti agentúr a pravdivosti výsledkov, ale manipuláciu verejnej mienky pripúšťajú, ale úplne iným spôsobom.
Opakovaným objednávaním a publikovaním výskumu určitej otázky sa téma stáva súčasťou nášho života. Iné témy stoja v úzadí a podľa Kusej sa môžu rozhodnutia s nimi súvisiace robiť bez verejnej pozornosti a diskusie. "Objednávatelia výskumov majú zásadný vplyv na to, ktoré témy sa dostanú do popredia a stanú sa predmetom politickej pozornosti. Sociologička Elisabeth Noelle-Neumannová tvrdí dokonca to, že výskumy verejnej mienky neprinášajú informácie o tom, čo si ľudia myslia, ale oznamujú ľuďom preferencie vlády alebo iných elít. Princíp je jednoduchý: závisí od otázok, zadaných v dotazníku, a možností odpovedí."
Dať si urobiť prieskum verejnej mienky je pomerne drahá záležitosť, ráta sa v stovkách tisícov korún a nie každý na to má. Kusá hovorí, že práve tým sa vytvára priestor na ovplyvňovanie verejnej mienky. "Ten, kto má na platenie výskumov a výsledky publikuje v médiách, ovplyvňuje verejnú mienku. Ani nie tým, čo zistil, ako tým, že určité témy, ktoré vyberie, začína verejnosť vnímať ako podstatné." Ako príklad uvádza časté prieskumy o podpore reforiem - podľa nej spôsobujú, že ľudia považujú za nevyhnutné mať proreformné postoje.

Vytiahnuť témy na povrch
"Od neštátnych spoločností môžete ťažko očakávať, že budú robiť výskumy, ktoré si nik neobjedná," hovorí Haulík zo súkromnej agentúry. "Pri výskumoch financovaných štátnym rozpočtom by som výhradu o zvýznamňovaní istých tém bral." Súhlasí s tým, že je tu veľa tém, ktoré by mali byť skúmané, a nie sú. To je však podľa neho aj úlohou pre sociológov z akademickej obce a pre projekty, na ktoré sa dajú získať prostriedky na výskumy z rôznych grantov a fondov.
Svetlou výnimkou v mori zvýrazňovaných politických tém bol napríklad projekt "Ona a on - ženský údel očami verejnej mienky. Realizoval sa ešte v roku 1995 agentúrou Focus, Centrom pre sociálnu a marketingovú analýzu s Alianciou žien. "Vkročili sme na neprebádanú pôdu, prvýkrát sa takýto rozsiahly výskumu venoval otázkam vnímania rodových stereotypov, názorov na reprodukčné správanie, interrupcie, feminizmus či homosexualitu. Vtedy to boli do veľkej miery tabuizované témy alebo minimálne neboli predmetom širšej verejnej diskusie," hovorí Oľga Gyárfášová, jedna z riešiteliek projektu. Je presvedčená, že niektoré témy musia v spoločnosti dozrieť. "Kým je spoločnosť zamestnaná riešením kľúčových problémov, ako napríklad podoba režimu, štátoprávne usporiadanie, transformácia ekonomiky, nemá kapacitu venovať sa jemnejším témam." Takto dostala priestor táto, vtedy zdanlivo nedôležitá téma, a prispela k otvoreniu mnohých tém, ktoré sa v praxi riešia dodnes.
Výskumy môžu upozorniť na mnohé spoločenské problémy a vytiahnuť ich na povrch, no ťažko by mali moc zatlačiť do úzadia niečo, čím spoločnosť žije. Povinnosťou nezávislých sociológov je takéto témy uchopiť a hlbšie ich analyzovať.

Neúprimnosť je bližšie k skutočnosti
Názory verejnosti sa skúmali dokonca aj za socializmu. Výsledky sa však bežne nepublikovali, dostávali ich len stranícke riadiace orgány. "Ľudia dôverovali anonymite prieskumu a dotazník často používali ako priestor, kde sa môžu vyžalovať, skritizovať, prejaviť sa občiansky a kriticky," hovorí Kusá. Výskumníci však údaje pred tým, ako ich dostala vrchnosť, museli upravovať.
Aké sú skúsenosti s odpoveďami respondentov na Slovensku dnes? Hovoria ľudia to, čo si naozaj myslia, alebo to, čo sa patrí?
"Respondent podlieha vplyvom okolia, spoločenským konvenciám, momentálnej situácii, niekedy má strach, či jeho odpovede nemôžu byť zneužité," hovorí Haulík.
Konečný výsledok však môže skresliť, ak sa respondenta pýtajú na niečo, o čom nemá potuchy a hanbí sa to priznať. Preto si z možných odpovedí vyberie jednu náhodne.
Ku skresleniu dochádza aj, ak sa pýtajú na veci, o ktorých v spoločnosti jestvuje predstava o tom, ako to má byť správne. Respondent si netrúfne povedať iný názor, lebo by sa postavil proti konvenciám. "Pýtali sme sa fajčiarov na to, čo robia s ohorkom. Jedna z možností bola: 'zahodím ho a je mi jedno či to niekto vidí', iná možnosť bola 'vždy ho hodím do odpadkového koša'. Ľudí to zvádza odpovedať tak ako sa patrí, aby nevyzneli ako vagabundi," hovorí Haulík.

Aj Gyárfášová hovorí, že sú otázky, ktoré lákajú respondentov odpovedať politicky korektne: môžu to byť otázky o vzťahu k menšinám alebo názoroch na rovnosť príležitostí. "Je však na odbornosti výskumníka, aby takýto zložitý fenomén vykryl viacerými otázkami, 'nasvietil' ho z viacerých uhlov a získal čo najvernejší obraz o názoroch opytovaného."
Aj keď prevažná väčšina ľudí odpovedá to, čo si naozaj myslí, lebo dotazníky sú bez výnimky anonymné, sú situácie, keď sa človek obáva zneužitia odpovedí. Haulík ako príklad uvádza výskum, ktorý zisťoval postoj obyvateľov k svojmu farárovi. V malej obci je to ťažká situácia, lebo v tomto prostredí sa hodnotený človek môže dozvedieť, ako ho kto hodnotil.
Zuzana Kusá uvádza názory sociológov, podľa ktorých sú konvenčné odpovede "ako sa patrí", čiže v súlade s verejnou mienkou, pravdivejšie a bližšie k tomu ako ľudia žijú. "Mnohé naše názory tiež potláčame v záujme dobrého fungovania s druhými ľuďmi. Nehovoríme im, čo si o nich myslíme. Zakrývame predsudky. Spoločnosť do určitej miery funguje na neúprimnosti, správame sa podľa toho, čo je spoločensky žiaduce."

Kto je reprezentatívna vzorka?
Výskumy verejnej mienky sa robia na výberových súboroch - vzorkách ľudí, ktoré zvyčajne majú 400 až niekoľko tisíc respondentov. Optimálna vzorka má 1000 respondentov - je to kompromis medzi nákladmi na výskum a presnosťou výsledkov. Platí tu, že každé zvyšovanie vzorky neprináša spresnenie výsledkov o toľko percent, o koľko zvýšime vzorku. Aby sme dosiahli o 1 % presnejšie výsledky, museli by sme vzorku zvýšiť o desiatky aj stovky percent.
Ideálny model vytvorenia vzorky by podľa Pavla Haulíka z agentúry MVK vyzeral takto: do osudia vhodíme adresy všetkých občanov Slovenskej republiky nad 18 rokov, zamiešame a vyžrebujeme 1000 respondentov. Platí tu zákon veľkých čísel, pri tomto náhodnom spôsobe má každý rovnakú šancu, že bude vybraný. Je prakticky vylúčené, že by sme vylosovali len mužov alebo len 40-ročných ľudí. Zostaviť reprezentatívnu vzorku takýmto spôsobom sa však reálne nedá pre obmedzenia, akým je aj zákon o ochrane osobných údajov. "Nemáme šancu dostať sa k spoľahlivej databáze občanov, preto hľadáme iné riešenia," hovorí Haulík.

Sociológovia používajú dva modely výberu:
Náhodný výber
Nerobí sa centralizovane, zvyčajne sa najskôr vyberajú sídelné jednotky. Napríklad, ak vieme, že v obciach do 2000 obyvateľov býva 30 % občanov Slovenska, vyžrebujeme zo všetkých obcí s menej ako 2000 obyvateľmi toľko konkrétnych sídelných jednotiek, koľko zodpovedá ich podielu na obyvateľstve a potom už len v týchto obciach sa žrebujú respondenti.
Základnou podmienkou náhodného výberu je, aby každý občan Slovenskej republiky mal rovnakú šancu byť vybraný do výskumu, bez ohľadu, či sa na ňom chce zúčastniť, alebo nie.

Modelovanie
Vychádza sa z údajov zo sčítania obyvateľstva. Ak vieme, koľko obyvateľov Slovenska je mužov a koľko žien, aké je vekové zastúpenie, vzdelanostná, národnostná štruktúra, dá sa vytvoriť zmenšený model populácie, v ktorom sa parametre premietnu do vzorky 1000 ľudí. Anketári dostanú charakteristiky, podľa ktorých hľadajú takých ľudí vo svojom okruhu. Tento spôsob je ľahšie realizovateľný a lacnejší.

Ako je to s presnosťou prieskumov?
Výskum verejnej mienky, hoci má vypovedať rádovo o miliónoch občanov, sa robí len na vzorke 1000 - 1200 ľudí. Nutne tam teda existuje určité riziko nepresnosti - štatistická chyba. "Ak by sa malo pomocou prieskumu na takejto malej vzorke rozhodovať doslova o bytí a nebytí, presnosť zistení by nestačila. No na získanie názorov verejnosti na bežné otázky je prieskum dostatočne presný," hovorí Haulík. Treba si uvedomiť, že verejná mienka podlieha zmenám pri niektorých témach veľmi rýchlo, pri iných pomalšie. V žiadnom prípade to však nie je objekt, ktorý by mal nemenné charakteristiky. Ak by sa napríklad zopakovali parlamentné voľby o týždeň, ich výsledok by sa od pôvodného celkom určite líšil, možno aj veľmi výrazne.
Okrem štatistických pravidiel do výsledku vždy vstupuje aj ľudský faktor. Výskum je pýtanie sa ľudí a človek je v danej chvíli jediným zdrojom informácií. To, čo povie, berieme ako nespochybniteľnú subjektívnu pravdu, hoci vieme, že odpoveď sa nemusí kryť s realitou.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ