Päť rokov žil v utečeneckom tábore pri Sarajeve a v roku 2000 sa ako prvý z utečencov do Srebrenice vrátil. "Naša rodina mala tri domy. Vo všetkých boli nasťahované rodiny Srbov. Kým uvoľnili aspoň ten náš, prvých päť mesiacov sme s manželkou žili v garáži. Umývali sme sa vo vedre a používali sme latrínu za novostavbou nášho syna," spomína 72-ročný muž.

Hasan žije na predmestí Srebrenice, v osade Dolni Potočari. Na úbočí pod lesom býva v strednom dome. Ten ľavý, ešte neomietnutý, patril jeho synovi Suadovi. Nezabudne pripomenúť, že bol inžinier. Druhý syn Fuad bol vodič. Postavil si dom vpravo od otca. Každý z nich mal jedno dieťa.

Príbeh jeho rodiny rozpráva tak, ako keby sa ho netýkal. V očiach už nemá slzy a hlas sa mu nechveje. Príliš stvrdol. Inak by neprežil.

"Najviac ma hnevá, že nie jeden Karadžič a jeden Mladič, ale stovky im podobných sa prechádzajú všade okolo nás a tvária sa, akoby nič," hovorí Hasan Malič.

Jeho o rok mladšia žena Šuhra však plakať ešte vie. "Keď Srbi obkľúčili mesto a moslimov začali sústreďovať v miestnej fabrike na akumulátory, my stareny sme spolu so ženami a deťmi mohli nastúpiť do autobusov, ktoré nás odviezli preč. Chlapov a chlapcov nad dvanásť rokov však nepustili a postupne ich vozili do lesov, aby ich tam vraždili."

Dodnes nevedia, kde sú zahrabaní ich synovia. Možno je to len päťsto metrov od ich domu. Kúsok od hlavnej cesty vedľa potoka na úbočí pod lesom. Pod tenkou vrstvou zeminy objavili ďalší masový hrob. Ešte ho neodkryli, Hasan však s istotou hovorí: "Bude tu tristo tiel."

Za posledných päť rokov bol pri odkrývaní viacerých hrobov. Svojich synov ani ďalších 14 príbuzných v nich zatiaľ nenašiel. On sa zachránil na poslednú chvíľu. Z novodobého srebrenického koncentráku mu pomohol utiecť jeho vzdialený srbský príbuzný.

Dúfa, že do domov po jeho synoch sa vrátia ich manželky aj s vnúčatami, ktoré dodnes žijú v Sarajeve. V domoch jeho synov pritom ešte vlani bývali srbské rodiny. Hasan hovorí, že si ich napriek tomu celkom obľúbil. Aj to boli utečenci, ktorých vyhnala vojna.

Šuhra sa chystá, že 11. júla na 10. výročie masakry, aspoň dokrivká na miestny cintorín. Stále však dúfa, že nájdu telá jej synov a ona ich pochová doma.

Autor: PAVOL VITKO(autor pracuje vo vojenskom časopise OBRANA)