Svoju úlohu sme zvládli, politici odleteli domov živí. Týmito slovami pred zopár mesiacmi zhodnotila slovenská polícia organizáciu medzinárodného stretnutia dvoch svetových politikov. Úplne inak k podobným udalostiam pristupujú Briti, ktorí nechcú byť iba úslužnými hostiteľmi, ale aj tvorcami histórie.

Najbližšou príležitosťou bude summit G 8 v škótskom Gleneagles. Práve on sa stal inšpiráciou komediálnej drámy Dievča z kaviarne, hovoriacej o záchrane citového života jedného starého mládenca a tisícok ľudských životov v najchudobnejších krajinách sveta.

Richarda Curtisa poznáme ako tvorcu úspešných britských komédií minulého desaťročia ako Notting Hill či Láska nebeská, kde nešlo o nič závažnejšie ako lásku. Beatlesácke All you need is love cítiť aj v jeho najnovšom televíznom filme, ktorý s veľkou pozornosťou ostatných médií odvysielala cez víkend BBC. Možno to nebola najlepšia, ale určite to bola najdôležitejšia televízna dráma roku. Objednávka nakrútiť politicky angažovaný príbeh lásky a odvysielať ho tesne pred summitom bola návodom na samovraždu, Dievča z kaviarne však prekvapivo nerinčalo trápnosťou a silenosťou, hoci osvetový rozmer film neskrýval ani na chvíľu.

Filmový summit sa neodohráva v Škótsku, ale na Islande, a medzi hlavnými témami sa nespomína globálne otepľovanie, ale najmä problémy najchudobnejších krajín. Odkaz je jednoduchý - každý deň na svete zomiera 30-tisíc detí, a osem mužov sediacich okolo jedného stola má moc tento tichý holokaust zastaviť. Stačí len, keď konečne prestanú robiť ustavičné kompromisy a prejavia trochu rozhodnosti. Aby to dokázali, musí sa medzi nich prepašovať mladá spontánna žena, ktorá im otvorí oči. Tak v krátkosti vyzerá romantický recept na záchranu sveta.

Dievča z kaviarne je príbehom vysokého úradníka v stredných rokoch (komik Bill Nighy) pôsobiaceho v premiérovom tíme a mladej osudovej ženy (Kelly MacDonald), o ktorej minulosti sa toho veľa nedozvieme. Dvojica sa náhodou stretáva v kaviarni a po krátkej známosti spolu cestuje do Reykjavíku okupovaného najvyššími svetovými potentátmi. On si plní úlohy vysokého štátneho úradníka, ona v úlohe jeho spoločníčky v tých najnevhodnejších chvíľach napadá premiérov a prezidentov a obviňuje ich zo slabošstva.

Zdanlivo slaboduchý námet, ale vo filme prekvapivo dobe funguje vďaka Nighyho kŕčovito neistej postave trúsiacej okolo seba nielen humanitárne štatistiky, ale aj suchý britský humor, ktorý z neho robí neodolateľnú postavu.

Britský premiér vo filme vystupuje ako vcelku pozitívna, aj keď stále málo rázna postava. Americký postoj snímka opatrne obchádza, akoby scenárista počul minulotýždňovú výzvu Boba Geldofa, aby umelci svojimi útokmi z Ameriky nespravili nepriateľa, ale radšej sa ju snažili prinútiť rozmýšľať a zmeniť postoje. Francúzi sú vo filme zahľadení do seba, aj keď naklonení pomoci africkým krajinám, čo sa nedá povedať o Nemcoch príliš sústredených na vnútorné problémy ako nezamestnanosť či strach z imigrantov a apatických k cudzím problémom.

Apatická voči nim nie je britská verejná mienka, a to aj vďaka tomu, že podobné aktivity ako najnovší Curtisov film tam nie sú ničím nezvyčajným. Či to pomôže iba britskému svedomiu, alebo aj svetovej chudobe, ukáže sa už o zopár dní.

Autor: ANDREA ERTLOVÁ, Londýn