V doline zostalo množstvo suchých vetví, ktoré horia oveľa lepšie ako kmene stromov. FOTO - ARCHÍV
Práve som sa vrátil z Tatier, kde som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii Divočina v Európe. Čo som videl?
Kalamita, ktorá skosila 12 500 hektárov tatranských lesov v stredných a vyšších polohách, je naozaj TAKÁ deprimujúca. Je to hororový pohľad. Trsy stromov ako obrovské kytice vytrhnuté z pôdy a hodené neviditeľnou rukou v celom zväzku na stranu, obrovské, bezútešné lány zeme pokryté pňami, klady, klady a klady, ryhy po traktoroch, všade olejové škvrny od zasahujúcej techniky, smrad nafty zmiešaný s vôňou rezaného dreva, dym z náhle vznikajúcich ohňov. Celkovo pocit prázdnoty a zmaru. Situácia je maximálne vyhrotená: dva mozgy TANAP-u, správa TANAP-u a Štátne lesy, stoja proti sebe. Miestni ľudia sú nervózni a vystresovaní. Boja sa odlevu turistov. Boja sa nezamestnanosti, až sa skončí kalamita.
V regióne je minimum zrozumiteľných informácií o stave a ďalšom možnom vývoji okolo kalamity, takže majitelia penziónov sa snažia pomôcť si sami a píšu pre svojich hostí letáky, že to, čo tak hrozne vyzerá, v skutočnosti také hrozné byť nemusí.
Mal som možnosť vydať sa s účastníkmi konferencie do Tichej a Kôprovej doliny, teda do miest, kvôli ktorým v posledných dňoch vygradovali všetky konflikty. Tatranské chodníky, otvorené pred niekoľkými dňami pre verejnosť, sú miestami ešte zavalené drevom. Lesníci nestíhajú, hoci sa kmene nakladajú aj v noci. Na križovatke ciest do oboch dolín stála ochranka a miestny horár, ktorý mi povedal, že do dolín sú vodené skupiny výtržníkov. Myslel asi príslušníkov občianskych združení, ktorí sa chodia pozerať na to, ako ťažké lesné mechanizmy vyťahujú z padnutého lesa drevo za dva milióny korún, údajne kvôli protipožiarnym opatreniam. Ak by to však bola pravda, tak na mieste zostalo obrovské množstvo suchých vetví, ktoré by v prípade požiaru horeli oveľa lepšie, než odvezené kmene!
Na jar 2005 bol v Tatrách jasne a za prítomnosti expertov dohodnutý ďalší postup: 8 percent lesov postihnutých kalamitou bude ponechaných na mieste na zotlenie, pretože ich drevná hmota poskytuje ideálny základ na vznik stabilného a kvalitného lesa. Išlo práve o Tichú a Kôprovú dolinu. Túto dohodu Štátne lesy
TANAP, bohužiaľ, porušili. Preto taká mediálna búrka, preto zrušenie pomoci Tatrám zo strany správy Národného parku Šumava, preto návštevy z Bruselu a "výtržníci" v oboch dolinách.
Na cestu do Tichej a Kôprovej doliny išli účastníci konferencie pešo. Štátne lesy nám výnimku nedali, aj keď o deň skôr ju dali autobusu lesníckych učňov. Osobne som bol rád, že som sa mohol prejsť, ale slovutný profesor Oliver Rakham, odborník na lesné kalamity z univerzity v Cambridgei, poradcovia rôznych bruselských fondov a ďalší odborníci mali na mále. Najmä keď nás stále znovu a znovu dobiehalo terénne auto ochranky a účastníkov konferencie znervózňovalo na spôsob tichých policajných zásahov proti disidentom za socializmu. Toto auto, ktoré samo nemá žiadne oficiálne povolenie na vjazd, stráži turistov, predovšetkým tých, ktorí sa o kauzu Tichej a Kôprovej doliny hlbšie zaujímajú.
V Tichej a Kôprovej doline sa bojuje o bezzásahový režim od šesťdesiatych rokov. Žije tu však rys, medveď a vlk a poľovníckej loby sa bezzásahovosť v tejto lokalite vôbec, ale vôbec nehodí.
V nižších partiách dolín rastie smreková monokultúra, ktorá vznikla na miestach bývalých pastvín. Monokultúru zlikvidovala kalamita, a jej zvyšok zrejme dorazí lykožrút. Smerom hore, ako sa doliny zužujú, pribúda nedotknutých, krásnych zmiešaných lesov. I tu je vidno ohniská lykožrúta, kde sa chrobák v pokoji rozmnoží a pôjde dolu. Tieto ohniská na strmých svahoch doliny sú prakticky neprístupné. Čo robiť? Skutočne, tým najlepším variantom by bolo zaviesť bezzásahový režim.
Jasne definovaná jadrová zóna, teda bezzásahové územie, je pýchou každého skutočného národného parku na svete. Na Šumave sa o niečo také snažíme, správa TANAP-u tiež. Samozrejme, národný park musí fungovať aj ekonomicky a musí mať svoje rozvojové zóny, kde je perfektná infraštruktúra pre turistov, parkoviská a požičovne bicyklov a kam sa možno ľahko zaviesť od okolitých hotelov. Zarážajúce je, že v Tatrách (a vlastne ani na Šumave) doteraz jasne definovanú a celistvú jadrovú zónu nemáme.
Aj dole, mimo doliny, okolo Cesty slobody, by som bol pre bezzásahový režim. Slabučké kmene smrekovej monokultúry v odhalených stenách totiž napadne čoskoro lykožrútová kalamita, potom príde nová veterná a potom zasa lykožrút, až kým všetky umelo vysádzané smreky nepomrú a nezačne pomaly vznikať prirodzený zmiešaný les.
Ak by tam tie smreky za tri miliardy korún zostali, bolo by to lepšie. To ale nie je realizovateľné - psychologicky by pohľad na húšť popadaných a hnijúcich kmeňov jednoducho nebol pre ľudí akceptovateľný. A tak je, bohužiaľ, jediným možným variantom pre Tatry nové zalesňovanie, z ktorého vznikne zasa len umelo vypestovaný les, chvíľu poslúži a o osemdesiat, možno sto rokov padne. A pretože na 92 % kalamitných plôch bude úplne zjavne drevo odvezené a predané, bolo by naozaj žiaduce udržať tých dohodnutých osem percent pre prírodu.
Celá tatranská katastrofa je pre nás poučením v jednej veci: ako málo dôverujeme prírode, ako sa ju stále snažíme napravovať a usmerňovať - a veľmi nám to nejde.
Poučenie zo Šumavy na záver: turisti tento rok najviac navštevujú dve lokality. Jedna je na juhovýchode okolo Jeleních vrchov a Smrčiny a sú tu krásne, zelené zmiešané lesy. Druhá v strednej Šumave okolo Modravy, kde časť lesov vo vyšších polohách po lykožrútovom útoku uschla a začína sa samovoľne obnovovať. Oboje, teda krásny zelený les aj suchý les, obnovujúci sa prírodnými silami po kalamite, zjavne chápu ľudia ako veľké divadlo prírody. Ako dve strany jednej mince.
holub.blog.sme.sk
Autor: RADOVAN HOLUB(Autor je publicistom a hovorcom správy Národného parku Šumava.)
