Juraj Galvánek. FOTO - LUCIA GARDIN
Mladý Berlot má zlý sen, zdá sa mu, že mu chcú nasadiť zvieraciu kazajku. Jeho Záchvat vidí Markíz, pozve ho k sebe na zámok a ponúkne mu, aby sa dal preventívne zavrieť do blázinca. Kto je riaditeľom ústavu, kto je doktorom, o čo komu ide - to sa dozviete v novom filozofickom horore Šílení. Napísal a režíroval ho svetoznámy český surrealista Jan Švankmajer, pre SME o ňom porozprával jeho kameraman JURAJ GALVÁNEK.
So Švankmajerom ste robili už v roku 1983 na filme Do pivnice. K druhému spoločnému filmu, Otesánkovi, ste sa dostali až po 16 rokoch. Zmenili vás tie roky?
Vôbec nie, už film Do pivnice sme robili ako zrelí filmári, ktorí presne vedia, čo chcú. Príbeh o drevenom chlapcovi mal Honzo v hlave už vtedy, len sme dlho čakali na správny čas. Odlúčenie sme pri práci nepocítili, a to isté platilo pri filme Šílení. Je akýmsi pokračovaním Otesánka.
Švankmajer siahol po filozofických textoch Markíza de Sada o podstate slobody. V akých scénach sú použité?
Napríklad pri orgiách v zámockej kaplnke. Ale pozor, Markízov protináboženský monológ je pochopiteľný len v kontexte celého filmu.
Orgie sa v kinematografii zvyknú spájať s barokovou estetikou. Aj vy ich tak vidíte?
Áno, v našom filme sú krásne výtvarne spravené. Žiadne erotické scény však neuvidíte, podstatné sú myšlienky o slobode. Dnes chce každý s každým manipulovať a my sme ukázali, ako rafinovane sa to dá robiť.
Príbeh Šílení sa odohráva aj v blázinci. Možno vašich hrdinov nazvať bláznami?
Vo filme ani raz nezaznie slovo blázon. Všetky postavy sú absolútne normálni ľudia. Ibaže sú v podstate nenormálni.
Vedeli by ste si váš blázinec predstaviť aj v inej budove, než je starý zámok?
Súčasné architektúry sú nepekné, Švankmajerova poetika z nich nevychádza. Nám vyhovovala ošarpanosť budov zo 17. storočia, stopy po prejdenom čase.
Čím ste navodzovali atmosféru hororu?
Svetelné riešenie má pri horore presné pravidlá - ide o hru svetla a tieňa. Ibaže ja som obraz urobil tak, aby pôsobil čo najprirodzenejšie. Kontrasty filmového materiálu som tlmil dymom, ľudské oko tak kontrastne nevidí.
Niektoré zábery ste nasnímali očami hrdinov. V čom je ich sila?
Zvyšujú sugestívnosť. Ale snímal som aj z pohľadu vankúša, na ktorý si hrdina sadá, alebo z pohľadu mŕtvoly, ktorú vezú v truhle.
Hrané scény ste kombinovali s animáciami. Mohli by ste nejakú opísať?
Môžem vám prečítať zo Švankmajerových poznámok: Z rôznych hrncov, kýblov, vrecúšok a šuflíkov vyliezajú jazyky a oči. Jazyky sa pohrávajú s očami, jeden z jazykov vykopne oko a to rozbije okno do špajze. Jazyky a oči sa rýchlo schovajú.
Ako sa dá skladovať ťoľko mäsa?
Spolupracovali sme s bitúnkom. Pýtali sa nás, koľko hovädzích a prasačích jazykov a očí chceme. Všetko pekne fungovalo.
Vo Švankmajerových filmoch býva premyslený každý jeden záber. Čo to znamená pre štáb?
Áno, Honzo sa hrá s každým políčkom. Film má aj vďaka animáciám trikrát toľko záberov ako klasický film - strihačka pracovala s 28 800 metrov materiálu, ak bolo treba nájsť nejaké políčko, jej asistenti sa poriadne nahľadali.
Ako vlastne vyzerala vaša kameramanská príprava?
Pri čítaní scenára som si jednotlivé scény predstavoval. Nič sme si s Honzom nekreslili, len sme o scénach debatovali. Všetko som si fixoval v pamäti, a aj som to tak nakrútil. Som totiž typom človeka, ktorý sa pri práci stáva otrokom samého seba.
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Trenčianske Teplice
