Nový maďarský prezident o vzťahoch so Slovenskom, ospravedlnení Františka Mikloška, o tom, že Nagymaros nikdy nedostavajú, a aj o TatráchNový maďarský prezident LÁSZLÓ SÓLYOM nastúpi do úradu 4. augusta. Svoj prvý zahraničný rozhovor po zvolení poskytol denníku SME.

Začali ste ako občiansky kandidát, voľba prezidenta sa však stala klasickým straníckym zápasom.

Bolo to nevyhnutné, prezidenta navrhujú poslanecké kluby. Boje boli skôr o tom, či zvíťazí koalícia alebo opozícia, konkrétne osoby neboli zaujímavé.

Neprekážalo vám to?

Samozrejme, že áno. Nevedel som o strategických plánoch strán, každý videl, že ma prekvapilo, keď sa hlavná opozičná strana, ktorá ma podporila, v prvom kole zdržala hlasovania. Sám som pred druhým kolom nedovolil, aby si poslanci opozície navzájom ukazovali svoje hlasovacie lístky a porušili tajnosť voľby. Keď som sa o tomto pláne z médií dozvedel, zavolal som im, že v tom prípade z volieb odstúpim. Bolo by popretím môjho života zúčastniť sa na niečom protiústavnom.

Nakoniec to podľa médií predsa len urobili.

Nie, neurobili. Robili to nezávislí poslanci. Strany túto podmienku akceptovali a organizované vzájomné ukazovanie si lístkov nebolo. Boli tam aj ďalšie manipulácie, ktoré neboli pekné, ale patria k situácii, keď rozhodujú dva-tri hlasy. Preto som neakceptoval ani výzvy, aby som vyhlásil, že je to celé nechutné, a odišiel. Povedal som si, že sú veci, ktoré nemôžem akceptovať, a veci, ktoré vypovedajú iba o úrovni strán, ale voľbu nespochybnili.

Aké sú vaše ciele v prezidentskom úrade?

Vychádzajú zo samotnej ústavy: vytvorenie parlamentnej demokracie, kladúcej veľký dôraz na ľudské práva a hodnoty, ktoré za nimi stoja. Moju činnosť na ústavnom súde charakterizovalo liberálne až americké pojatie ľudských práv, napríklad práva na slobodu prejavu. Čo sa v mnohom líši od tunajšej tradície.

Po víťazstve vás všetci okrem socialistov považujú za svojho. Liberáli hovoria o im blízkom svetonázore, konzervatívci vás považujú za svojho kandidáta... Kto má pravdu?

Pravica či ľavica sú škatule, na ktoré príliš neverím. Ľavicové vlády tu robia liberálnu ekonomickú politiku a naopak. Človeka poznáte podľa plodov jeho práce. Na tej mojej vidíte určitú idealistickú osobnú filozofiu, úctu k slobode, ľudskej dôstojnosti, k ľudskému životu. A ekologické postoje neobmedzujúce sa iba na budovanie rezervácií, ale hovoriace o zmene celkového prístupu k životu oproti konzumnej mentalite. Zaoberanie sa tým, čo je naša ľudská podstata a akú zodpovednosť máme voči svojim vnukom. Rozhodnutie o zrušení trestu smrti bolo asi jediné, za ktorým stál okrem právneho aj akýsi môj teologický postoj.

Maďarská spoločnosť je neuveriteľne rozdelená na konzervatívno-národný a liberálny smer. Slovensko nebolo také rozdelené ani za Mečiara. Môžete vôbec byť nadstraníckym prezidentom?

To rozdelenie nie je normálne. Som však schopný nájsť reč s obidvoma tábormi. Pochádzam z liberálneho, západne orientovaného meštiackeho prostredia, tomu zodpovedá moja výchova aj slovník. K druhej strane ma viaže, že som odmala študoval hudbu, pôvodne som chcel byť hudobníkom a priťahovala ma ľudová kultúra. Je mi blízke vlastenectvo, ktoré sa nerozplynie v akomsi nadnárodnom kontexte. Byť Maďarom je pre mňa niečo ako manželstvo, človek sa k tomu musí hlásiť a zachovať vernosť.

Svojho času vyvolalo búrku vyhlásenie premiéra Antalla, že bude duchovným premiérom 15 miliónov Maďarov. Vy budete prezidentom desiatich alebo

15 miliónov?

Podľa ústavy som prezidentom Maďarskej republiky, ktorá je presne definovaná. V ústave tiež stojí, že Maďarsko cíti zodpovednosť za osud svojich menšín za hranicami. Tomu vyhoviem.

O menšiny ste mali vždy záujem, ste členom Benátskej komisie, právneho poradného orgánu Európskej komisie, ktorá posudzovala aj krajanský zákon.

Tam som zakúsil, nakoľko Západoeurópania nepoznajú históriu nášho regiónu a pôvod tunajších národnostných problémov. A majú problém s definíciami. Narážame na základný spor medzi francúzskym pojatím štátneho národa, ktorý neuznáva národ definovaný na etnickom základe a nemeckým konceptom rozlišujúcim politický a kultúrny národ. Ako prezident chcem prispieť k uznaniu toho, že tu naozaj existuje aj kultúrny národ. Ďalším problémom je otázka diskriminácie. Krajanskému zákonu vyčítali, že podporou menšinových Maďarov diskriminuje príslušníkov väčšinového národa. S tým som nesúhlasil, podpora tých, ktorí sú v horšej situácii, nikdy nediskriminuje tých, ktorí sú na tom lepšie. To je základ akéhokoľvek menšinového práva. Podporu menšín považovala za oprávnenú aj Benátska komisia. Ako záruku štátnej suverenity uvádzala potrebu konzultácií. Čo však bolo úplne nové, bolo, keď povedala, že materská krajina má právo podporovať zachovanie národnej identity menšín aj v prípade, že sa na tom so susedmi nedohodne.

Čo si myslíte o fungovaní krajanského zákona na základe dohody, ktorá sa uzavrela so Slovenskom? Menšiny budapeštianskej vláde vyčítajú, že ustúpila viac, než bolo treba.

V pôvodnom zákone boli veci, ktoré boli nepriechodné, napríklad delegovanie právomocí na krajanské organizácie, aby tie vydávali úradné doklady. Iné výhrady, napríklad obmedzenie pôsobnosti zákona na oblasť kultúry, boli právne neopodstatnené. Reakcie susedných štátov boli emocionálne pochopiteľné, ale možno zbytočne nepriateľské.

Rozdiel medzi pôvodným zákonom a súčasnou praxou je napríklad v tom, že podporu nedostávajú žiaci maďarskej národnosti, ale žiaci študujúci v maďarských školách. V praxi ide o to isté, z právneho hľadiska nie: nepodporuje sa národnosť, ale činnosť.

Zmyslom zákona však je podpora tých, ktorí sa hlásia k maďarskej národnosti. V záujme pokoja a právnej interpretácie sa k tomu pridalo, aby podporu dostali všetci, ktorí sa učia po maďarsky.

Spor o zákon už nahradil spor o dvojaké občianstvo. Súhlasíte s touto požiadavkou? Zúčastnili ste sa na referende?

Samozrejme, áno. Môžem povedať iba toľko, že dvojaké občianstvo je z právneho hľadiska možné a neodporuje žiadnym európskym štandardom. Iná vec je, že sa celá otázka posunula do oblasti, ktorá s ňou nemala veľa spoločné. Je v poriadku, že krajania na svojej požiadavke trvajú.

Ak by referendum uspelo, muselo by Maďarsko prijať zákon o dvojakom občianstve. Podľa iniciátorov by to znamenalo zákon, ktorý by zaviedol, že každý Maďar má nárok na maďarské občianstvo. To by bolo právne v poriadku?

V princípe áno. Iná vec je, čo by presne zákon obsahoval. Je tiež otázkou, či by bolo dvojaké občianstvo reálnym riešením problémov, pre ktoré ho navrhli.

Neprekáža, že je nárok viazaný na etnický pôvod? Podľa iných právnikov to v únii nie je možné.

Je to možné, v únii na to existujú aj iné príklady. Na akom základe je potom Belgicko rozdelené na národnostné regióny?

Hovoríte o rozlišovaní medzi politickým a kultúrnym národom. Mnohí maďarskí politici však hovoria o jednotnom maďarskom politickom národe a susedov to znepokojuje.

Z právneho hľadiska je to jednoznačné: politický národ sú občania Maďarska. Jednotný maďarský kultúrny národ v Karpatskej kotline je fakt, o jednotnom maďarskom politickom národe ja nikdy nehovorím. Nie je mi jasné, čo pod tým chápu iní.

Budúci rok budú v oboch krajinách parlamentné voľby, ktoré môžu vyhrať národniarske strany. Čo to môže znamenať?

Zahraničnú politiku krajiny určuje v prvom rade vláda a prezident musí reprezentovať túto zahraničnú politiku. Môže však vystupovať v prospech zmiernenia konfliktov. Som tomu otvorený, ak ma pozvú na Slovensko, tak tam pôjdem.

Ivan Gašparovič bol kandidátom nacionalistov a keď po roku vo funkcii strany hodnotili jeho činnosť, dostal zlú známku iba od Strany maďarskej koalície.

To hodnotenie je vec slovenskej vnútornej politiky, ku ktorej sa nemám čo vyjadrovať. Vecou prezidenta nie je hodnotiť činnosť iného prezidenta, ale hľadať možnosti dialógu. Znie to možno ako floskula, ale každopádne si veľmi prajem dobré, bezkonfliktné vzťahy. Čo mi prekáža, je nevyváženosť nášho postoja voči susedom. Dlho sme mali pocit, že sme v regióne najlepší, potom boli najlepší Česi, dnes sú to práve Slováci. Hodnotenia susedov sú aj u nás dosť náhodné, založené na faktoch vytrhnutých z kontextu. Je vždy problém, že verejnosť nemá solídne vedomosti o susedoch.

Ako hodnotíte ospravedlnenie Františka Mikloška za bezprávie, ktoré slovenských Maďarov postihlo po roku 1945? Môžeme očakávať podobný krok z maďarskej strany?

František Mikloško je hlboko veriaci kresťan a to ho pohlo k premýšľaniu o probléme a ospravedlnení sa. To, čo povedal, treba brať veľmi vážne a iba rovnako vážne a úprimne na to môžeme reagovať.

Môžeme teda očakávať napríklad ospravedlnenie za maďarizáciu v období Uhorska?

Každú otázku musíme vidieť v historickom kontexte. Zároveň treba rozlišovať na základe toho, komu a za čo sa ospravedlňujeme. Či ešte žijú ľudia, ktorí boli obeťami toho, za čo sa ospravedlňujeme. Títo ľudia majú právo na morálnu satisfakciu. Čo sa týka asimilačnej politiky v 19. storočí, nikto dnes v Maďarsku nepopiera, že sa to dialo a že to bola obrovská chyba.

Moja skúsenosť je, že to mnohí Maďari nepripúšťajú.

Vzdelané vrstvy s tým určite nemajú problém. Učí sa to aj v školách.

Význam Mikloškovho gesta je v tom, že vec pojal ako morálny akt, mimo handrkovanie politikov a historikov: ak ty uznáš toto, ja ti uznám tamto. Mikloško vstal a ospravedlnil sa. Nemôže to urobiť aj niekto na maďarskej strane?

Mikloško urobil veľký individuálny morálny čin. Oficiálne štátne ospravedlnenie patrí do oblasti zahraničnej politiky vlády zodpovedajúcej sa parlamentu. Z hľadiska praxe štátu aj z hľadiska principiálneho je naozaj rozdiel medzi tým, či poskytujeme bezprostrednú satisfakciu obetiam, či v spojitosti s udalosťou dávnej minulosti symbolickým gestom zvýrazníme zmenu hodnotového systému alebo politiky. Aj v tomto prípade je dôležitý morálny kredit, inak môže ospravedlnenie skĺznuť do abstraktnej roviny a skončiť ako prázdne gesto.

Naše vzťahy ťaží aj otázka vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Boli ste jedným z aktivistov bojujúcich proti nemu. Vidíte nejaké východisko?

Veľmi ma trápi, že to stojí na mŕtvom bode. Za to však môže aj šalamúnske rozhodnutie haagskeho súdu, ktoré problém nevyriešilo. Musíme každopádne pokračovať v rokovaniach a vykonať rozsudok súdu.

Obe strany sa však nezhodnú ani na tom, ako interpretovať rozsudok.

Z môjho pohľadu je jeho podstatou, že musí byť zabezpečený dostatok vody pre staré koryto Dunaja. Je načase zhodnotiť, čo sa medzitým stalo, aké ekologické škody vznikli a zahrnúť ich do rozhodovania. To sa doteraz nikdy nestalo.

Slovenská interpretácia rozsudku však vraví, že Maďari nemali právo zmluvu vypovedať a že musia postaviť dolný stupeň.

Ten však nepostavia. To v tom rozsudku ani nie je. Rozsudok hovorí, že netreba postaviť Nagymaros ani zbúrať Gabčíkovo. Keď u mňa bola na návšteve delegácia slovenského Ústavného súdu, išiel som s nimi na vrch Visegrád a ukázal im miesto, kde dolný stupeň nie je a ani nebude.

Ako na to reagovali?

Prijali to, čo iné im zostávalo. Na tomto stanovisku zotrvám, treba si ujasniť, že v Nagymarosi hrádza nikdy nebude. Nie som vláda, nebudem o tom rozhodovať, ale som pripravený využiť svoju morálnu váhu, aby som tomu zabránil. Treba však povedať, že otázka vodného diela nie je slovensko-maďarský národný, ale ekologický spor.

Vnímali ste katastrofu, ktorá vlani postihla Tatry?

Samozrejme. Bolo to strašné.

Slováci diskutujú o tom, čo ďalej. Ekológovia chcú Tatry zachovať, ako boli, podnikatelia navrhujú využiť katastrofu na budovanie turistického priemyslu.

Slovensko má jediné Tatry a musí si dať pozor, čo s nimi urobí. Pre mňa je tiež dôležité, že je Karpatská kotlina jeden ekologický celok a musíme sa naučiť ju tak vnímať. Ak v Tatrách nebudú stromy, postihne to aj nás vo forme záplav. V tomto musíme spolupracovať bez ohľadu na hranice.