Jevgenij Jevtušenko sa narodil v obci Zima v Irkutskej oblasti (1933) ako potomok ukrajinských exulantov. V 50. rokoch vydal rad zbierok básní, z ktorých mnohé po zhudobnení zľudoveli. V zahraničí sa preslávil hlavne básňou Baby Yar (1961), kde odsúdil nacistický a ruský antisemitizmus. Od 70. rokov okrem poézie písal romány, pôsobil ako herec, filmový režisér, scenárista a fotograf. Je viceprezidentom ruského PEN klubu a čestný člen Americkej akadémie umení a vied. Ruskú literatúru prednáša na amerických univerzitách. Na svojom zajtrajšom vystúpení v kníhkupectve Panta Rhei v bratislavskom Auparku predstaví nové básne a román Nezomieraj pred smrťou, ktorý získal v Taliansku literárnu Cenu Giovanniho Bocaccia. FOTO - LUCIA GARDIN

"Básnik v Rusku je synonymom hrdinu," tvrdí JEVGENIJ JEVTUŠENKO. Vo svojej vlasti patrí k poststalinskej generácii literátov. V Amerike, kde sporadicky prednáša ruskú literatúru, je priateľom beatnikov. Zblízka videl Karibskú krízu, spoznal sa s Fidelom Castrom aj so Salvadorom Allendem. Po vstupe sovietskych vojsk na územie Československa zverejnil protestný telegram a báseň Tanky idú po Prahe, ktorú v tom čase vysielali nezávislé rozhlasové stanice. Bol spolupútnikom akademika Andreja Sacharova, s ktorým v čase Gorbačovovej perestrojky odhaľoval zločiny stalinského režimu. Pre svoje pokrokové ľavicové názory sa rozišiel s novou ruskou mocou v roku 1991 a prijal ponuku pracovať v USA, kde deklamuje svoju poéziu rovnako úspešne ako v Moskve.

Momentálne je predsedom poroty na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach, kde poskytol SME exkluzívny rozhovor.

Kedysi ste recitovali svoje básne pred vypredanými štadiónmi. Je to možné aj v dnešnom Rusku?

"Táto otázka je dôkazom toho, ako sa naše krajiny vzdialili a už sa nepoznáme. Pre štáty bývalého socialistického tábora je typické, že sa rýchlo snažia zabudnúť hovoriť po rusky, pričom sa ešte nenaučili po anglicky. Ale ruština nie je jazykom Stalina, Chruščova, Brežneva ani Gorbačova, ktorí mali prízvuk. Je to jazyk veľkých spisovateľov a básnikov."

Chcete povedať, že dodnes u vás panuje masový záujem o poéziu?

"Tento záujem sa oslabil len veľmi nakrátko. Po roku 1991 nás zaplavili informácie zo sveta. Zakázané ovocie je vždy sladké a nám, Rusom sa zdalo, že na Západe sú ešte obrovské vrstvy kultúry a kníh, ktoré nepoznáme. Nebolo ich však veľa. James Joyce sa prekladal už za Stalina a Marka Twaina pozná každé ruské dieťa. No a čo sa týka erotických žánrov, niet väčšej nudy, akou je pornografia."

Čomu takéto národné nadšenie pre poéziu pripisujete?

"Ak chcete spoznať nejakú krajinu, poézia je kľúčom k jej pochopeniu. Je to najintímnejšia a najintenzívnejšia slovná výpoveď. Slovo básnik bolo vždy v Rusku synonymom hrdinu - človeka, ktorý hovorí pravdu. V situácii, keď vládne cenzúra, je metaforický jazyk poézie východiskom. Navyše sa básne šíria nelegálne jednoduchšie ako hrubé romány. Už Puškinove diela sa šírili tajne."

Označujú vás za básnika poststalinskej poézie. Čím je vaša generácia jedinečná?

"Naša generácia rehabilitovala slovo básnik. Po smrti Stalina sme prví začali hovoriť o otvorenom svete, ktorý nám ktosi ukradol. Z Ruska nikto nemohol vycestovať von, a ani do Ruska nikto nechodil, okrem špiónov a diplomatov. V roku 1955 som napísal báseň o túžbe po tomto svete, o tom, že mi je trápne nepoznať Londýn či Paríž. Odrazu sa v Rusku objavili mladí ľudia, ktorí nechceli akceptovať, že svet je rozdelený na dva konfliktné tábory, ako nás to dovtedy učili. Neverili sme propagande, lebo sme spoznali ľudí zo Západu, ktorí spolu s nami zvíťazili nad fašizmom. A vypredávali sme najväčšie sály a štadióny."

V 90. rokoch prozápadný boom zvíťazil v masovom meradle a vy ste vtedy odišli prednášať ruskú literatúru do USA. Ako vnímate Američanov?

"Neidealizujem ich, ani nedémonizujem. Je tam veľa dobrej inteligencie, ale my ju odtiaľto nevidíme. Dovidíme len na politikov. A ja si nemyslím, že sú to tí najlepší a najmúdrejší ľudia. Teraz nie sú politici, ktorí by dokázali svetu ponúknuť novú filozofiu, hoci ju svet veľmi potrebuje."

V čom by ste vy videli takú novú ideu?

"Myslím, že spočíva v myšlienke konvergencie Sacharova, keď povedal, že socializmus a kapitalizmus utrpeli rovnakú morálnu porážku. Na svedomí socializmu aj na svedomí kapitalizmu leží obrovské množstvo zločinov a hriechov."

Preslávili ste sa odvážnou angažovanou poéziou. Ako sa vám s vašimi názormi podarilo vyhnúť tvrdej perzekúcii?

"Chránili ma moji čitatelia - od svojich 22 rokov som bol národným básnikom. Moje piesne spievala celá krajina, Chruščov dokonca so slzami v očiach, aj Brežnev ich poznal naspamäť. Keď som vystupoval v NDR, Chruščovovi zatelefonoval Walter Ulbricht a sťažoval sa mu na mňa. Chcel, aby so mnou urobil poriadok, lebo som na besede tvrdil, že Nemecko sa do konca storočia zjednotí. Chruščov mu vraj povedal, že ma nemôže poslať na Sibír, lebo som sa tam narodil."

Boli ste jeho chránencom?

"Bol som slávny básnik, ktorý si trúfol verejne mu oponovať aj v jeho prítomnosti. Párkrát mi bol nútený dať rovnako verejne za pravdu. Vzťahy umelcov s vládou boli veľmi ťažké, navyše komplikované žiar-livosťou. Obrovská propaganda nútila ľud milovať svojich vládcov, čo sa jej príliš nedarilo, ale básnikov nepropagoval nikto, napriek tomu sme boli milovaní."

Koncom 80. rokov ste boli poslancom. Koketovali ste s politikou?

"Nikdy som nestál o politickú kariéru. Básnik je v Rusku viac ako básnik - to je môj vlastný verš, ktorý v Rusku pozná každý. Počas Gorbačova som otváral otázku zastavenia vojny s Afganistanom. Pri Jeľcinovi zo mňa chceli urobiť ministra kultúry, ale ja som to hneď odmietol. Jeľcin sa mi páčil len dva dni v auguste 1991. Potom som zistil, že je to nebezpečný človek."

Odkiaľ sa vezme v človeku odvaha postaviť sa pred štadión plný ľudí?

"Prvýkrát som vystupoval počas vojny, keď ma poslali za babičkou na Sibír. Mal som 9 rokov a sám som cestoval cez celú krajinu štyri a pol mesiaca. Menil som vlaky, zažil som bombardovanie, a keď sa mi minuli peniaze, spieval som na perónoch rôzne sentimentálne a kriminálne piesne. Zvykol som si vystupovať, to bol môj začiatok. Dobre som tancoval a vystupoval som aj na sibírskych svadbách, po ktorých ženíchov odvážali rovno na front."

Takže vystupujete pred obrovskými auditóriami doteraz?

"Dnes nastali grandiózne zmeny. Ľudia prestávajú chodiť na americké trilery a vyberajú si kvalitnú kinematografiu. Po roku 1995, ktorý bol vrcholom víťazstva vulgarity, sa idealizácia popkultúry pomaly končí. Po tomto roku sa na čítanie poézie začalo pomaly schádzať publikum mojich rovesníkov, ale odvtedy už prudko omladlo. Rodičia so sebou vodia aj malé deti. Keď pochovávali Okudžavu, na pohrebe bolo okolo milióna ľudí. Babičky prišli so svojimi vnukmi a odovzdali im lásku k nemu. Ja som vzkriesil vystúpenia básnikov aj v Kremli, čo je pre nás citadela popnepriateľa."

Vo vašej tvorbe zaujíma obľúbené miesto Gruzínsko. Prečo?

"Tento vzťah mal ku Gruzínsku už tradične každý veľký ruský básnik. Nikdy sa takto dve poézie nepriatelili, ako gruzínska a ruská. Puškin, Lermontov, Jesenin Gruzínsko milovali, Majakovskij sa tam narodil, Gribojedov oženil. Boli sme veľmi blízkymi priateľmi. To len hlúpa politika nás priviedla k zlým vzťahom."

S akademikom Sacharovom ste založili občianske hnutie Memorial. Mala preň gorbačovovská moc pochopenie?

"Bola to antistalinská spoločnosť. Organizovali sme mítingy na námestiach, na ktoré sa niekedy zišlo aj 200-tisíc ľudí. Pozývali sme aj Gorbačova, ale, žiaľ, ani raz neprišiel, hoci mal rád moje verše. Trochu sa bál, lebo KGB mu hovorila, že sa vraj chystáme zobrať Kremeľ fyzickým útokom. Ľudia z KGB dokonca tvrdili, že v nejakých závodoch pod Moskvou sme si dali vyrobiť akési stredoveké háky."

Ako jeden z hŕstky odvážnych ste v roku 1968 verejne odsúdili okupáciu Československa. Poslali ste telegram a napísali báseň. Nepokúsili ste sa prísť osobne?

"Podarilo sa mi to asi až po 16 rokoch, keď som do Prahy priviezol výstavu svojich fotografií. Vraj si Husák vyslovene neprial, aby som k vám chodil. Vtedy ma vyhľadala jedna učiteľka ruského jazyka a literatúry a povedala, že keď do Československa vstúpili brežnevovské tanky, v škole vyhlásila, že už nikoho nebude učiť túto reč. O pár dní si však na vlnách nezávislého rádia vypočula môj protestný telegram a báseň Tanky idú po Prahe, vrátila sa do školy a znovu začala učiť. Počul som od nej ten najvyšší kompliment: Ďakujem vám, že ste ma pred toľkými rokmi zachránili pred nenávisťou k vášmu národu."

Nemyslíte si, že práve spomienka na rok 1968 je dôsledkom odťažitosti našich ľudí od ruskej kultúry?

"Ale čo s tým majú verše? Či azda môže básnik zodpovedať za správanie sa politikov? Nesmieme dovoliť politikom rozhnevať naše národy. Nikdy by sme nemali identifikovať národy s ich vládami. Psychológia národa sa vypracúva dlho. Ako povedal môj priateľ Salvador Allende - vláda sa dá vymeniť, ale národ nie. Jeho pomník dnes stojí na námestí a Pinochet je postavený mimo zákona. Všetko sa hýbe."

Napriek tomu, nemá správanie sa mocností vždy rovnaké motívy?

"Veľké krajiny stále bojujú o sféru vplyvu, ale všetci už konečne musíme pochopiť, že najväčšia sféra vplyvu je tá duchovná. Ak chceme, aby sa k našej krajine slušne a dobre správali, musíme v prvom rade pozdvihnúť kultúru. Politici to však často nechápu - ani naši, ani americkí, a možno ani vaši."

Spolupracovali ste s jadrovým fyzikom Andrejom Sacharovom a herecky ste stvárnili otca ruských kozmických konštruktérov Konstantina Ciolkovského. Boli vám blízki svojím svetom?

"Keď sa ocitol v kozme Jurij Gagarin, povedal pravdivé, prosté slová: Keď som prvýkrát uvidel našu Zem, bol som šokovaný, aká je prekrásna a bezbranná. Nie je jasné, čo nám signalizovalo Thajsko, kam speje svetový terorizmus a aké epidémie nás ešte len čakajú. Musíme sa naučiť poradiť si s týmito otázkami."

Máte konkrétnu víziu?

"Mnohí nemajú radi Georgea Sorosa, ale tento chudobný židovský chlapec, ktorý emigroval z Maďarska a stal sa miliardárom, dospel k presnému záveru. Nesúlad v životných úrovniach ľudstva, takzvané nerovné povrchy, ktoré do seba nezapadajú, sú vždy tehotné budúcou nenávisťou utláčaných voči utláčajúcim. Keď sa raz ponížení ocitnú pri moci, začnú o to viac potláčať a urážať tých druhých. A Soros hovorí, že bohaté krajiny musia pomáhať tým slabším rozvíjať hlavne kultúru, pretože zbrane masového ničenia sa raz pokojne môžu ocitnúť v rukách nejakého zakomplexovaného nekultúrneho národa."

Ako komentuje Rusko reakciu kultúrnych, ale utláčaných pobaltských krajín na život v bývalom ZSSR?

"Určite by sme mali oveľa lepšie vzťahy s pobaltskými krajinami, keby bol Gorbačov menej naivný. Jazdil k nim a presviedčal ich ostať vo zväze. Mal im radšej umožniť, aby sa ľahko a bezbolestne oddelili a potom k nim mohol prísť ako vítaný hosť. Tanky vo Vilniuse boli opäť pokusom niekoho nasilu prinútiť, aby nás milovali. Ale ani USA nie sú všade populárne, keď ľuďom vnucujú svoj štýl. Rád sa Američanov pýtam, prečo stavajú svoje McDonaldy vedľa pamätníkov veľkých básnikov. Určite to robia preto, že si myslia, aký je McDonald výnimočný vynález."

Rusi si nemyslia, že všetci budú šťastní, keď budú mať životný štýl ako oni?

"Vo svete existuje naivný mesianizmus veľkých impérií. Obyčajní ľudia ho nemyslia nejako zle. Vidí sa im, že všetkým bude lepšie, keď im porozprávajú, ako to robia oni."

Ste autorom rozsiahlej lyriky. Nevíťazí podobná "naivita", alebo aj nepokrytý boj o moc vo vzťahu medzi ženou a mužom?

"Nová zbierka, ktorú chcem zajtra uviesť v Bratislave, sa začína básňou práve na tému moci: Muži sa ženám neoddávajú / exujú ich v kŕči ako vodku / keď mužská neha je odrazu slabosť / a oddať sa znamená otrocky ohnúť šiju /... pre ženy sestrou som / hladím ich rád vo sne a či zo sna / ...a ako žena v mužovi skrytá / sa milovanej žene oddávam."