Po veternej kalamite nám Vysoké Tatry zožerie lykožrút. Lesníci šokujú číslami, lykožrút vraj môže tento rok zničiť až 400-tisíc stromov. Ochranári sa snažia verejnosť upokojiť, no argumenty, že lykožrút patrí do ekosystému a zabezpečuje prirodzenú obnovu smrekových lesov, vyvoláva v nezasvätených skôr obavy.
Problém, ako si poradiť slykožrútom, neriešil iba Tatranský národný park. Bavorský les sa pri riešení vydal cestou nezasahovania proti hmyzu. V Šumave lesníci napadnuté stromy likvidovali a za sebou nechávali holoruby. Tieto cesty naznačujú, ako to môže, ale aj nemusí, dopadnúť v Tatrách.

Kalamita ako magnet
"Je to magnet, ktorý priťahuje turistov, jedinečný fenomén, ktorý nemôžu vidieť nikde na svete," aj takto sa dá hovoriť o lykožrútovej kalamite. Hovorí to Georg Steiner, riaditeľ turistickej asociácie Východné Bavorsko. Magnetom má byť 4000 hektárov národného parku Bavorský les, ktorý v 80. a 90. rokoch postihlo niekoľko veterných smrští a následne zožral práve podkôrnikový hmyz, čo z popadaných stromov pri letnom počasí vylietal.
Správa Bavorského lesa sa rozhodla, že s hmyzom bojovať nebude - kedysi hospodársky les, v ktorom sa drevo ťažilo a potom splavovalo v upravených horských potokoch, a nový les programovo vysádzali lesníci, mal sa zmeniť na divočinu.
Popadané drevo a suché stromy sa z centrálne bezzásahovej zóny nemali ťažiť. Nový les mal rásť prirodzene a jeho odolnejším základom sa mali stať semená smrekov, ktoré kalamitu prežili, alebo semená listnáčov, ktoré sem prirodzene zaniesli vtáky.

Lesný marketingZdá sa to neuveriteľné, ale prírodné zákony fungujú a bavorský les dnes láka turistov na chodníky, na ktorých môžu vidieť prirodzený les po piatich rokoch, desiatich rokoch, dvadsiatich rokoch. Steiner a spolu s ním marketingoví pracovníci turistom tvrdia - a neklamú: "K nám sa môžete vrátiť a každý rok uvidíte nové obrazy lesa."
Marketing je v Bavorskom lese dotiahnutý do detailov. Chýbajú vám na chodníku odpadkové koše? Má to vo vás vyvolať pocit, že ste v tejto panenskej prírode prvý.
Ak sa k tomu pridá skvelá infraštruktúra - sieť vlakov a autobusov, vobciach, na hraniciach parku, múzeá od skanzenu po tradičnú pálenicu (samozrejme s reštauráciou a ochutnávkou), detské ihriská či westernové mestečko - je jasné, že fungujú aj marketingové zákony. Počet nocľahov v Bavorskom lese od roku 1985 do roku 1995 narástol zo 65-tisíc na 145-tisíc, odvtedy mierne klesá, no počet turistov podľa Steinera stále rastie - problém je len, že sa zdržia kratšie, čo je celoeurópsky trend.

Stromy ako šediví starci Kým Steiner sa na divočinu pozerá ako na produkt, riaditeľa parku Karla Sinnera prirodzená obnova lesa skutočne fascinuje. "Tento smrek má dva roky," ukazuje na výhonok nie väčší ako necht, ktorý vyrastá z pňa suchého a vyvráteného stromu. Stojí na Chodníku zážitkov, ktorý vedie cez 20-ročný nový les. Je nádherný a divoký - staré polámane pne už napoly zarastené trávou a malinčím a vedľa nich nové mohutné smreky, ale aj jedle a listnaté stromy. Prirodzené zalesnenie zadarmo, upozorňuje riaditeľ, a nijaké problémy s tým, ako smrekové monokultúry nahradiť rozmanitými druhmi - buky, duby, brezy či jarabina, v tisíc metroch kedysi nezvyčajné, sa uchytili samy, kopírujú klimatické zmeny - otepľovanie.
V lese je niekoľko suchých smrekov, zožral ich podkôrnik, ale neohrozil už ďalšie zdravé stromy. Podľa Sinnera tak tentoraz vykonal dobrý skutok - presvetlil les a umožnil rásť aj smreku veľkosti nechta. Ten môže stále čerpať živiny zo starých rozpadajúcich sa stromov.
Proti podkôrnikovi v Bavorskom lese bojujú iba v okrajových zónach parku. Sleduje sa každý strom, hneď ako sa zistí, že je napadnutý, musí z lesa von. Správa parku tak chráni súkromných vlastníkov v okolí.

Stromy ako šediví starci Zblízka je cesta Bavorského lesa fascinujúca - z chodníkov pôsobia polámane a suché stromy dramaticky, les však nie je mŕtvy, na suchých pňoch rastú huby, pri pňoch nové zelené smrečky, niekoľko starých smrekov prežilo a láme výškové rekordy.
Šokujúci je pohľad z diaľky. Odtiaľ už zeleň nevidno, hrebeň pokrýva súvislý pás suchých stromov. "V prvom momente to môže byť boľavý, odstrašujúci pohľad, lebo nie sme zvyknutí vidieť, ako sa lesy samoobnovujú," hovorí Sinner. "Každý strom, aj starý šedivý, si však zaslúži našu úctu, ani šedivých starcov neodstraňujeme zo života."
"Pre takýto obraz lesa sa mi ešte nepodarilo nadchnúť, ani ľudia národný park zatiaľ priveľmi nemilujú," hovorí naopak prednosta regiónu Regen Heinz Wölfl. Región sa k parku pripojil v roku 1997, keď podkôrniková kalamita vrcholila. Obrazy lesa zjedeného lykožrútom spôsobili, že rozšírenie parku odmietli obyvatelia v dvoch referendách, bavorský parlament ho napriek tomu odsúhlasil. Podmienkou bolo, že v novej časti parku sa do roku 2017 bude proti podkôrnikovi bojovať a na rozhodovaní o parku sa budú podieľať aj obce a obyvatelia. Prínosom boli investície - 2,5 milióna eur na informačné centrá, Dom divočiny na ekovýchovu, turistické a cyklistické chodníky.

Na Šumave holorubyBavorský les hraničí s českým parkom Šumava a spolu ide o najväčší lesný komplex v Európe. Okrem suchých, šedivých stromov "duchov" azelených, zalesnených plôch však česká strana ponúka aj iné obrazy - holoruby a chodníky rozryté traktormi.
Šumavu vyhlásili Česi za národný park v roku 1991, určila sa rozsiahla prvá bezzásahová zóna, potom však napadol park podkôrnik. Ministerstvo vymenilo vedenie parku, súvislá prvá zóna sa rozkúskovala na viac ako 100 plôch, bojovať proti kalamite výrubmi sa však mohlo v celom parku - niekde s výnimkami, niekde bez nich.
V médiách sa desať rokov sporili lesníci a ochranári, ministerstvá poľnohospodárstva a životného prostredia, ochranári bránili stromy telami. A v parku vznikali nové holoruby, na ich hraniciach nové veterné vývrate, z ktorých zase vylietali lykožrúty.
Reportér časopisu Reflex Tomáš Feřtek, ktorý o Šumave roky písal, hovorí, že boli zdokumentované aj krádeže dreva. "Vedenie parku jeden čas tvrdilo, že stromy iba vyrúbu, stiahnu z nich kôru a ponechajú v lese. Ochranári našli stromy porúbané a očíslované pri ceste. Vedenie sa bránilo, že to urobilo iba na evidenciu a potom drevo opäť rozhádžu po parku."
Podľa Zdenky Křenovej z dnešnej správy parku "holoruby pokryli rozsiahlu časť parku, z centrálnej časti asi 16,5-tisíca hektárov až 2500 hektárov".

Šumava ako BavorskoMinulý rok ministerstvo životného prostredia vymenilo správu parku. Tá pozvala expertov zo Svetovej únie ochrany prírody a momentálne pracuje na novej zonácii. Ako v susednom Nemecku je jej základom bezzásahová jadrová zóna a okolo nárazníkové zóny, v ktorých sa má s podkôrnikom bojovať. "Únia jednoznačne povedala - Šumava má na to, aby bola medzinárodne uznávaným národným parkom, musí sa však zmeniť manažment, do troch až piatich rokov dosiahnuť bezzásahovosť aspoň na 40 percentách územia, nijaká ťažba v centrálnej časti parku, zoceliť a zjednotiť prvú zónu," hovorí Křenová.
Nová zonácia ráta zatiaľ s 30 percentami parku bez zásahov, teda bez ťažby, na holoruboch sa však bude musieť prechodne lesu pomáhať, dosádzať stromy a dočasne aj odchytávať vysoká zver, ktorá tu nemá prirodzených predátorov a mohla by poškodiť stromčeky.
Idúc cestou Bavorského lesa sa dnešná správa Šumavy snaží získať verejnosť na svoju stranu - celý rok ponúka náučné programy - od nočného sledovania netopierov v gumákoch a s baterkami, cez prechádzky s prednáškami o ekológii lesa, lišajníkoch, kvetoch lúk, ale aj o zlatokopoch či sklárskych hutiach na Šumave a pre deti trebárs cestu Za lesnými škriatkami alebo staročeskými hrami ako "točení káči".

Ktorou cestou sa vydá TANAP?Lykožrútová kalamita hrozí aj nášmu Tatranskému národnému parku. Juraj Vysoký zo Svetového fondu ochrany prírody očakáva, že ak vypukne, spustí sa lavína obviňovania ochranárov. Tvrdí však, že zabrániť kalamite sa nedalo, lebo spracovať kalamitu na 12-tisíc hektároch lesa do júna, keď podkôrniky začínajú zo spadnutých stromov vylietavať, by nebolo možné. Teraz je podľa neho dôležité, čo spravíme, ak sa okolo popadaných stromov objaví pás odumretých smrekov. "Založili sme národné parky bez vízie, na čo slúžia, ak budeme ich reformu odkladať, bude sa jej cena zvyšovať."
Lesník Ján Slivinský zo Štátnych lesov TANAP-u hovorí, že vždy sú spôsoby, ako proti lykožrútovi bojovať, na Šumave podľa neho dospela kalamita tak ďaleko práve preto, že pôvodné vedenie parku proti nej nebojovalo. Slivinský je šéfom lesného obvodu Tatranská Javorina vTANAP-e, ktorý už niekoľkokrát postihla lykožrútová kalamita, vždy ju vraj dokázal zastaviť práve vďaka včasnému zásahu. Len ten podľa neho môže teraz Tatry zachrániť.
"Rozmiestnili sme 1100 feromónových lapačov, v jednom sme už odchytili aj vyše 20-tisíc lykožrútov. Ak si uvedomíme, že strom zničí 400 až 1000 lykožrútov, tak sme už množstvo stromov zachránili."

Žiadosť proti lykožrútovi
Na zásah proti lykožrútovi musí lesník žiadať o výnimku. "Na žiadosť z augusta prišla výnimka v novembri, keď sme mali 70 centimetrov snehu a platila do apríla, keď tu bol stále sneh. Povoľovať odkôrňovanie v zime je výsmechom zdravého rozumu."
Príklad Bavorského lesa, kde proti lykožrútovi v centrálnej časti nezasahovali, je podľa neho zlý, lebo v nemeckom parku tvorí dve tretiny zmiešaný les, takže kalamita nebola takou hrozbou, ako pre Tatry, kde sú samé smrečiny a "hrozí kolaps celého územia".
Problémy s výnimkami by podľa štátnej ochrany prírody, ale aj medzinárodných organizácií na ochranu prírody odpadli, keby sa v Tatrách urobila nová zonácia. To znamená, že park by sa rozdelil na bezzásahovú a zásahovú zónu, zjednotila by sa správa parku, aby sa na jednom území nehádali štátne lesy so štátnymi ochranármi, ale aj s ďalšími súkromnými vlastníkmi.

Súkromníci sa brániaSúkromní vlastníci sa bezzásahovej zóne bránia, lebo prichádzajú o zisky z ťažby, štát im má za to, že vo svojom lese neťažia, už dva roky vyplácať kompenzácie. Ministerstvo životného prostredia požiadali už všetci slovenskí vlastníci o 120 miliónov, ku koncu minulého roku však rezort dokázal rozhodnúť iba o niekoľkých stovkách žiadostí a vyplatiť 10 miliónov. Náhrady 238 miliónov navyše žiadajú od štátu aj štátne lesy.
Podľa Vysokého sa Slovensko nevydalo správnou cestou, lebo "systém náhrad súkromným vlastníkom je dlhodobo neudržateľný," lepšie by bolo lesy vykúpiť, prenajať či vymeniť, ako to riešil aj Bavorský les.
Slivinský však upozorňuje, že bezzásahové územie nemožno urobiť v Tatrách zo dňa na deň, "aj v Bavorskom lese proti rozšíreniu parku protestovali a výsledkom bol kompromis", teda prechodné obdobie so zásahmi v novej časti parku.

Autor: Text, foto: ANDREA HAJDÚCHOVÁ