"Malé prázdno, plné malého nekonečného vesmíru," napísala si do svojho skicára Mária Bartuszová. Takéto poznámky sú záznamom náhlej inšpirácie a zároveň podkladom na krehké sochárstvo umelkyne, ktorej vyspelému dielu po dlhých rokoch spláca Slovenská národná galéria veľký dlh.

"Dlh voči Bartuszovej je práve v rovine komunikácie jej diela, ktoré už dávno uznala história slovenského výtvarného umenia, s divákom," povedala o výstave Cesta k organickej plastike riaditeľka Katarína Bajcurová.

Zrekonštruované priestory Esterházyho paláca spolu s architektonicko-kurátorským riešením výstavného priestoru sú šité na mieru subtílnemu dielu Márie Bartuszovej (1936 - 1996). Jej biele "bio-formy", elementárne prírodné tvary, akoby ukradnuté priamo z najprekvapujúcejších zákutí prírody a jej mikrosveta, vynárajú sa v polosvetle zo stien, podstavcov, vitrín, piesku a zároveň zostávajú ukryté do tajomných tieňov. Umelkyňa by určite ocenila inštaláciu rešpektujúcu samotného ducha jej holistickej tvorby vyrastajúcej z kontrastov síl a princípov bytia.

V koncepcii Vladimíra Beskida sa ojedinelé nefiguratívne Bartuszovej dielo vníma s emotívnou tichosťou, ktorá sprevádzala aj jej "fluidnú" tvorbu. Od prírody sa učila zrodu tvaru a klíčenia. Od nej sa naučila vteliť do sochárskej hmoty racionálne štruktúry aj prúdenie životných energií, ktoré pôsobia na zmeny tvarov a foriem. Bartuszová pochopila tajomstvo ich vzniku ako krátkodobé strhnutie myšlienky. Pre túto pominuteľnosť si zvolila adekvátny materiál, sadru, ktorá svojou krehkosťou najlepšie odráža protipól vzniku - zánik. Pôvodne študijný sochársky materiál tak natrvalo povýšila na svoje vyjadrovacie médium.

Dažďová kvapka, topiaci sa sneh, kamene, konáre, tráva, piesok, protiklad hranatého a oblého, tvrdého a mäkkého, rozklad organickej hmoty, nabúravanie a zánik štruktúry, to všetko sú prvky a témy, na ktorých pracuje s nesmiernou nehou a zaujatosťou pre metafyzické vyznenie. Biely, nefarbený materiál zduchovňuje pôsobenie plastík a ich introvertný obsah nenásilným spôsobom prenáša na vnímateľa.

Podobne pôsobia aj Bartuszovej, na jednej strane rozjímavé, na druhej energické kresby. Spolu s drobnou dokumentáciou sú obrazom tvorivého ducha, ktorý s pokorou vníma a inšpiruje sa štruktúrami a rytmikou stvorenia. Patria sem však aj haptické plastiky, ojedinelé nielen na Slovensku, ktoré citlivá umelkyňa vytvorila pre slepé deti. Zväčšila pre ne drobné prírodniny príjemné na dotyk - pšeničné zrnká či kvapky rosy - a vytvorila aj skladacie plastiky na hravé rozvíjanie estetickej fantázie.

Tvorivá cesta Márie Bartuszovej trvala viac ako tridsať rokov. Jej hádam najsilnejším prvkom je schopnosť vizualizovať poetiku obyčajného bytia. Sadra sa v rukách výtvarníčky prevteľovala do mäkkých až tekutých tvarov, odlievala do balónových škrupinových foriem, nadľahčovala vo vode a eliminovala gravitáciu.

Stále nové podoby sochárskeho slova až dodnes rozprávajú stále nové príbehy o spútaní a oslobodení.