FOTO - ARCHÍV
Bola bohyňou americkej ľavice. Mužov dráždilo, že na nich bezostyšne poľovala a dokázala s nimi piť až do rána. Vedela ich poriadne vycicať a urobiť si z nich poskokov. Keď už nemala dosť šarmu, priazeň si kupovala. Jej kritici a viacerí literárni vedci tvrdili, že je klamárka a kradne cudzie nápady. Ona tomu hovorila autorská licencia. Napriek tomu sa stala prvou uznávanou ženou dramatičkou. Svojimi hrami, ktoré šokovali, lebo prekračovali konvencie, bodovala. Potom sa vrhla na autobiografiu a urobila chybu: jej lži mnohých nahnevali, a tak sa na konci života často súdila pre urážku na cti. Lillian Hellmanová však v ľavicových amerických kruhoch zostáva hrdinkou, ktorá vedela čeliť Výboru pre neamerickú činnosť. Včera uplynulo sto rokov od narodenia ženy, ktorej pravé ja nepoznala možno ani ona sama.
Lillian Hellmanová sa narodila v New Orleans. Jej otec bol skôr neúspešný podomový obchodník. Ona ho však milovala tak silno ako nenávidela svoju matku. Hoci práve od nej, podľa jej životopisca Williama Wrighta, zdedila nadanie. Keď bola staršia, zapierala dokonca, že jej matka je Židovka. Pochádzala totiž z bohatej rodiny Newhousovcov, čo bolo pre komunistku Lillian nepríjemné. To, že celý život žila v prepychu, ktorý pochádzal aj od týchto "zdieračov robotníckej triedy" jej neprekážalo.
Po univerzite a niekoľkých vášnivých vzťahoch sa vydala za dramatika Artura Kobera a začala pracovať pre štúdio MGM. Hneď sa stala členkou odborov.
V 30. rokoch sa stretla s osudovým mužom: vtedy už slávnym autorom detektívok Dashiellom Hammettom. Hellmanová sa kvôli nemu rozviedla a začala s ním žiť. Nebolo to nič slávne. Hammett bol alkoholik, pravidelne si liečil kvapavku, ktorú nachytal od prostitútok z predmestia a zrejme Hellmanovú aj znásilnil. Napokon žili spolu, ale každý mal svoje avantúry.
Bol talentovaný a ovládal remeslo. Keď sa spoznal s Lillian, prestal písať, zato ona chrlila drámy jednu za druhou. Jej hra Vražedná lož, ktorá opisuje príbeh dvoch učiteliek, ktorých žiačka obvinila z lesbického vzťahu, bola šokom. Neskôr sa ukázalo, že námet aj väčšina dialógov pochádzali od Hammetta. Inšpiráciu čerpala aj z knihy Williama Rougheada, ktorý tento inak reálny prípad z roku 1810 opisuje. Vtedy sa po prvýkrát dostala do podozrenia z plagiátorstva. Zatiaľ jej to prešlo.
S Hammettom ju spájali podľa historika a spisovateľa Paula Johnsona aj ďalšie veci: ľavicový radikalizmus a neochota platiť dane. V roku 1957 dostala od súdu príkaz, aby zaplatila nedoplatky vo výške 150-tisíc dolárov, čo bola vtedy obrovská suma.
V 30. a 40. rokoch Hellmanová navštívila Rusko a písala aj o španielskej občianskej vojne. Jej zaslepenosť bola dokonalá: keď v roku 1956 vystúpil Nikita Chruščov s prejavom o Stalinovej beštialite tvrdila, že je to dýka zabodnutá do chrbta súdruha Stalina.
Pre svoje ľavicové postoje sa v roku 1952 musela dostaviť pred Výbor pre neamerickú činnosť. Odmietla prezradiť mená ľudí sympatizujúcich s komunistami a stala sa hrdinkou. Konzervatívni komentátori vtedy písali, že skôr mala dobrého právnika a ten jej poradil, ako sa vyhnúť výpovedi. Po ťažkých 50. rokoch prišlo uvoľnenie v 60. rokoch a z Hellmanovej bola opäť hviezda. Popredné univerzity sa trhali, aby u nich učila tvorivé písanie, stala sa kráľovnou smotánky. Jediným čiernym bodom tohto obdobia je Hammettova smrť. Vtedy sa skončila aj jej dramatická tvorba.
Napísala však trojdielnu autobiografiu. Držala sa na špici predajnosti dlhé mesiace a autorka za ňu dostala Národnú knižnú cenu. To jej však zlomilo väz: čoraz častejšie sa začali objavovať analýzy, že Hellmanová klame, ukazuje sa v dobrom svetle, vydáva za svoje príbehy, ktoré jej opísali jej známi. Hellmanová napríklad tvrdila, že bola priateľkou a neohrozenou pomocníčkou známej protifašistickej bojovníčky Muriel Gardinerovej. Tá to však poprela.
V roku 1980 ju spisovateľka Mary McCarthyová obvinila v televíznej šou, že ešte aj "a" v jej textoch je lož. Hellmanová sa rozzúrila a požadovala náhradu 2 milióny dolárov. Spor sa ťahal až do Hellmanovej smrti v roku 1984.
Zajtra - Jean Paul Sartre
