Hudobný skladateľ Andrej Kalinka skomponoval muziku a napísal libreto. Ako producent projektu pozval na spoluprácu režiséra Jozefa Krasulu, herca Ivana Martinku, štyroch hudobníkov a dvoch spevákov.

"Zaujal ma kontrast, ako sa v prostredí smrti, násilia, brutality mohli do seba dvaja ľudia zaľúbiť," povedal Kalinka. Vybral sa do Osvienčimu za ich stopami a na múre našiel ich mená.

Zaľúbencov v scénickom oratóriu nehrali živí ľudia, ale figúrky z hliny. Vymodeloval ich rozprávač príbehu - ich nenarodené dieťa, a symbolizovali všetky obete holokaustu. Ich skutočné mená zostali nevypovedané, namiesto nich mali ako v koncentráku len čísla.

Číslo 25643 patrilo poľskej žene a číslo 05466 politickému väzňovi z Belgicka. Z továrne na smrť sa rozhodli utiecť. Predtým si sľúbili, že buď spolu zomrú, alebo spolu prežijú. Jedného z nich chytili. Kalinkova hudba hustla vždy, keď sa približovala smrť. Monumentálna plastika ľudského tela v plameňoch od akademického maliara Viliama Širokého naznačila ich koniec. Zaznel aj kadiš, židovská modlitba za

mŕtvych. Na záver premietli na plátne ich dokumentárne fotografie.

Toto scénické oratórium je určené pre synagógy. Na každom mieste reprízy premietnu mená miestnych obetí koncentračných táborov. Synagóga je špecifický priestor, ktorý dá predstaveniu slávnostný rozmer. Aj ticho za šesťsto šurianskych židov, ktorých mená sa objavili na plátne, v ňom bolo prenikavé.

"Scénické oratórium by sa malo hrať preto, aby sa na holokaust ako na tragédiu obrovských rozmerov nezabúdalo. Ukázala nám, kam až môže prerásť rasizmus, neznášanlivosť a xenofóbia. Aj keď sa zdá, že je to problém židovskej komunity, mal by byť problémom každého z nás," hovorí režisér Krasula.

Plastika Širokého bola súčasťou predstavenia, no už natrvalo ostane v šurianskej synagóge.