Tibor Biath. FOTO SME - PAVOL MAJER
Na festival Art Film patria aj staršie snímky, jedna z nich je príbehom o vplyve vládnej moci, ktorá sa dostane do skromných a niekedy nekompetentných rúk - Prípad Barnabáš Kos. Film s jemným nádychom absurdného humoru nakrútil v roku 1964 Peter Solan, za kamerou stál Tibor Biath. Osemdesiatročný kameraman dostal na začiatku festivalu ocenenie Zlatá kamera.
Nakrútil viac ako päťdesiat celovečerných hraných filmov. Kým sa pustil do prvého z nich, zopár rokov pracoval v Štúdiu krátkych filmov. Tam stihol urobiť ešte viac.
Boli to inštruktážne, osvetové, propagačno-náučné filmy a Biath ich vnímal ako dobrú príležitosť niečo sa naučiť. "Dodnes si vážim dokument, je to krásna vec. Získal som na ňom veľkú prax, všeličo spoznal. Každý film bol o niečom inom, skákali sme z jednej peknej témy do druhej. Jeden deň sme nakrúcali o Samovi Chalupkovi, vzápätí o Dobšinskej ľadovej jaskyni," hovorí Tibor Biath.
S kamerou obehal celé Slovensko, veľmi sa mu to zišlo, keď neskôr nakrúcal filmy hrané. "Svietenie, to nebola moja najsilnejšia stránka. Naopak, ľudia vraveli, že som dobrý v exteriéroch. Rád a ľahko som ich vyberal. Slovensko som poznal celé a detailne. Vedel som, kde je aký kopec, kde aká starobylá ulička, kaštieľ alebo zaujímavá časť rieky. Kam sa akú scénu vybrať nakrútiť, to som vedel lepšie ako architekt a režisér."
Biath vraví, že jeho estetiku výrazne ovplyvnila pražská architektúra a pražská kultúra vôbec. V Prahe študoval, na FAMU sa dostal hneď, ako vznikla. Prišiel na ňu ako nesmelý Prešovčan, ktorý sa predtým vlastne ani nestretol s filmovou literatúrou, nevedel nič o technike kamery.
Na škole ho učili odborníci z Barrandova, cení si aj stretnutie s expertmi z iných umení. "Profesor Kalaš, skladateľ a dirigent, ma zobral na prvý koncert. Prvýkrát som počul Bacha, prvýkrát som počul organ. Po tele mi behali zimomriavky. Na dejinách umenia sa nám zasa venoval profesor Matouš, preniesol na nás svoj umelecký vkus. Vďaka nim sa zo mňa stal vlastne klasik, ale so zmyslom pre každý umelecký smer."
Tibor Biath bol pri československej kinematografii, keď sa začínali jej najtvorivejšie časy. Vyrastal medzi českými filmármi a tešil sa, keď ich neskôr, pri práci doma na Slovensku, opäť stretol. Mal rád českých hercov - Högera, Matulovú či Peška.
Pekné a zaujímavé šesťdesiate roky prežil Biath v tesnej blízkosti s Petrom Solanom, Martinom Ťapákom a Andrejom Lettrichom. "Lettrich bol klasik, nepatril medzi žiadnych avantgardistov. Poctivo si robil svoju robotu, ale mne veľmi nepasoval. Obraz nebol jeho veľkou prioritou, sústredil sa len na herca. Videl len jeho, aj keď ja som mal problémy, ako ho napríklad dostať z tmy do svetla. Najradšej som mal Solana. Vyhovovala mi jeho poetika, aj poetika dramatika Karvaša, s ktorým zas rád spolupracoval on. Ku každému záberu pristupoval veľmi rozvážne. Spolu sme veľa debatovali - či použiť jazdu, či statický záber, či bude dlhší, alebo sa bude strihať na krátko."
So Solanom nakrútil Biath okrem Prípadu Barnabáš Kos aj film Boxer a smrť a Tvár v okne. "Nedávno sme sa stretli a nostalgicky spomínali, trochu sme si vyčítali aj chyby, čo sme urobili. Ale boli to len detaily, najmä vo výtvarnom poňatí, napríklad výbere dekorácií."
Biath ľutuje, že po roku 1968 už Solan nemohol slobodne nakrúcať a že sa nedostal k svojim témam. Myslí si však, že menšiu revolúciu v našej kinematografii stihli urobiť: "Boli sme prvou generáciou, ktorá sa oslobodila od diktátu slnka. Nečakali sme so záberom dovtedy, kým vyjde. Nakrúcali sme, aj keď boli mráčiky. Učili sme divákov, že slnko stále nesvieti."
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Trenčianske Teplice
