FOTO
BRATISLAVA - Slovensko je chudobné na svetovo známych športovcov, ale ešte chudobnejšie je na špičkové športoviská. Za dvanásť a pol roka existencie samostatného štátu hostilo minimum významných svetových či európskych športových akcií. Nemá kde.
Stav centrálnych športovísk na Slovensku je žalostný. Podľa futbalového šéfa Františka Laurinca "nezodpovedá potrebám športu ani imidžu, aký si krajina v Európe získala". Aj generálny riaditeľ sekcie športu Ministerstva školstva SR Stanislav Kosorin uznáva: "Toho, čo sa postavilo, veľa nie je."
Predseda Slovenského olympijského výboru František Chmelár ich dopĺňa: "Okrem Národného tenisového centra nemáme nijaký komplexný objekt ani na prípravu reprezentácie. Slušný je ešte biatlonový areál v Osrblí, no to je všetko." Lukratívny hotel FIS uprostred lyžiarskeho areálu na Štrbskom Plese a bojnické Športcentrum v nedávnej exekúcii na majetok najväčšieho športového spolku získali za lacný groš súkromné firmy.
Až 80 percent tvrdí: Je to na štáte
Štát sa má finančne podieľať na výstavbe ústredných športovísk, myslí si takmer 80 percent ľudí. Prevažuje však názor, že len čiastočne. Proti akejkoľvek podpore z verejných zdrojov sa v prieskume verejnej mienky, ktorý pre denník Sme na reprezentatívnej vzorke 1152 respondentov uskutočnila agentúra MVK, vyslovilo iba necelých desať percent opýtaných.
Úplné financovanie výstavby centrálnych športovísk zo strany štátu presadzujú najmä päťdesiatnici (takmer 40 percent), študenti (44,5) a z hľadiska politickej orientácie tí, ktorí preferujú KSS, SNS a ĽS-HZDS. "Ešte stále pretrváva silný etatizmus," poznamenal sociológ Pavel Haulík. Čiastočná pomoc má najväčšiu podporu u tridsiatnikov, tá stúpa úmerne vzdelaniu respondentov.
V lanskom rozpočte štát vyčlenil na športové investície 150 miliónov, tento rok to bude 200. Aj keby hneď všetky šli na jeden objekt, za to dnes nepostavíte ani jednu reprezentatívnu halu, môžete iba plátať diery. Národné tenisové centrum stálo 600 miliónov. Štát naň dal vyše 335 miliónov, ale väčšinu (195 miliónov) z mimoriadneho prísunu cez Fond národného majetku.
Požiadavky na dve veľké investície
V posledných mesiacoch naliehavo zazneli dávno zrejúce požiadavky - postaviť v Bratislave hokejovú halu, bez ktorej nemôžeme kandidovať na usporiadanie majstrovstiev sveta, a vybudovať národný futbalový štadión. "Triaška ma chytá, lebo po tenise treba riešiť futbal aj hokej," priznal v apríli premiér Mikuláš Dzurinda. "Musíme dobre zvažovať, môžeme si vziať na rohy iba toľko, čo unesieme."
Také mimoriadne investície môže vláda riešiť len mimoriadne, zrejme z príjmov z predaja majetku. "Vládna koalícia má nachystaný relatívne veľký balík peňazí, ktorý poskytne športu pred voľbami," tvrdí sa v športových kuloároch, ale či ide o fakt, alebo len zbožné želanie, sa iba ukáže.
Muži chcú štadióny, ženy ihriská
A už vôbec nevedno, koho uprednostní. Verejná mienka sa podľa prieskumu prikláňa k hokeju. Uprednostniť výstavbu národnej hokejovej arény žiada každý piaty. Futbalový reprezentačný štadión iba každý ôsmy. "Dobré výsledky futbalovej reprezentácie, žiaľ, nie sú odrazom kvality najvyššej domácej súťaže," myslí si šéf Slovenského olympijského výboru František Chmelár.
Ľudia si však ešte viac než štadióny na vrcholový šport želajú výstavbu rekreačných športovísk. Forsírujú ich najmä vysokoškolsky vzdelaní ľudia. O percentuálnom pomere 41,7 : 34,4 však rozhodli ženy. Prívrženkýň prioritnej výstavby národného štadiónu na futbal, hokej či iný šport je o polovicu menej ako tých, ktoré uprednostňujú budovanie areálov športu pre všetkých 46,0 : 23,8. U mužov vyhrali, naopak, štadióny - 46 : 37. Iný športový areál ako futbalový či hokejový by uprednostnilo minimum: čosi vyše dvoch percent.
Podľa futbalového šéfa Laurinca bolo nekorektné zaradiť do jednej otázky veľké športoviská s rekreačnými: "O priorite rekreačných by sa nemalo ani diskutovať, ich existencia by mala byť súčasťou systematickej starostlivosti obcí o občana."
Ani štát nemá jasno
Nad otázkou, kto by mal vlastniť veľké športoviská postavené z verejných zdrojov, boli respondenti v rozpakoch. Napokon dali mestám o niečo viac hlasov ako štátu (37,5 : 32,2).
"Pýtali sme sa ich na veci, o ktorých zatiaľ neuvažovali tak intenzívne, aby si ujasnili predstavu, ako by to malo vyzerať. Šport z hľadiska financovania, investícií a vlastníctva športovísk nehrá pre bežných ľudí takú úlohu ako, trebárs, výška daní či DPH," pripomína analytik Haulík.
"Športové objekty tohto typu by mali vlastniť mestá, jedine ony sú schopné ich prevádzkovať," je presvedčený ministerský šéf športu Stanislav Kosorin, ktorý má plný stôl žiadostí o štátny príspevok na prevádzku. "Vo svete to takto nefunguje a nebude to môcť ani u nás."
Najvyšší športoví funkcionári sú už s tým uzrozumení. "Väčší problém, ako postaviť, je ako prevádzkovať. Vo svete je to rovnako: peniaze vložené do výstavby sa nikdy nevrátia, ale každý bazíruje na tom, aby sa rentovala denná prevádzka," konštatuje hokejový generálny sekretár Igor Nemeček. Ani futbal neráta s príspevkami tohto typu, hoci by mal v tomto smere asi najťažšiu úlohu.
"To nemôže prichádzať do úvahy," skoro nás vysmial predseda SFZ. Jedným dychom však dodal: "Štát, v ktorom sa vyriešila makroekonomika a naštartoval sa rozvoj, má logicky viac zdrojov na infraštruktúru. Futbalový či hokejový štadión nie je zárobková investícia, ale sú stavby, pri ktorých sa nemôže hľadieť len na návratnosť."
Tenisový generálny sekretár Igor Moška so skúsenosťami zo spravovania areálu postaveného najmä z verejných zdrojov má v tomto smere jasno: "Správne vynaložené štátne financie sú tie, ktoré spĺňajú ciele, s akými sme ich investovali."
Problém je len v tom, že ani jedna doterajších slovenských vlád ciele v oblasti investícií do športu jasne nepomenovala.
