Dnes sa mi stala taká zvláštna vec. Po včerajšom zistení, že moja banka mi zase raz hádže polená pod nohy, a menšej výmene názorov s jej zástupcami, som pochopila, že buď podľahnem, alebo stratím (prístup na internetbanking). A tak som teda ten nerovný boj vzdala a začala rozmýšľať, ako im zoženiem a doručím nimi požadovaný doklad s overeným podpisom. Napadlo mi napísať na našu ambasádu v Londýne. Na môj e-mail mi odpovedali. O 18.50. Veľmi milo a dokonca pridali slovko SAMOZREJME.
A tak som tam dnes zašla. Odporcovia tejto inštitúcie majú v mnohom pravdu. Ambasáda je v hroznom stave. Stará, socialistická budova. Nemoderné zariadenie, tmavé priestory, staré plagáty po stenách. Ale potvrdila sa mi stará pravda - všetko je o ľuďoch. A tu boli všetci milí. Efektívni. Profesionálni. Za tých zopár minút, ktoré som tam strávila, som počula, ako recepčná dvíha jeden telefón za druhým a trpezlivo vysvetľuje. Spanikárenej panej, ktorá stratila pas. Mamičke, ktorá potrebuje vystaviť pre dieťa slovenský rodný list. A telefón zvoní a zvoní... Môj podpis je overený. Za dve libry. A pracovníčka ambasády pridáva veľký úsmev a prianie dobrého dňa. Pridávam sa.
Dnes sa mi stala zvláštna vec. Spolu so slovenčinou na mňa dýchla v tomto meste aj človečina. Ďakujem.
novanska.blog.sme.sk
Autor: Miriam Novanská
