Dagmar Veškrnová-Havlová na festivale Art Film. FOTO SME - PAVOL MAJER
Na festivale Art Film dostala cenu herečka, ktorá sa pred rokmi takmer rozhodla prestať hraťDAGMAR VEŠKRNOVÁ-HAVLOVÁ si cenu Hercova misia prevzala so známym dievčenským, širokým úsmevom, ale na slávnostný prejav nemala veľmi chuť. Po rokoch vo vysokej diplomacii a častých mediálnych útokoch sa na mnohé veci pozerá s nadhľadom. Aj na herectvo. Zatiaľ zostalo pre ňu len koníčkom, na divadelné či filmové ponuky hovorí skoro vždy nie. Času má málo, aj na novinárov. Privolila len na zopár krátkych rozhovorov.
Keď ste odchádzali k manželovi do prezidentskej kancelárie, mali ste za sebou skoro dvadsať rokov v Divadle na Vinohradoch. Ale začínali ste na malej, avantgardnej scéne.
"Ale nenarážate na absurdné hry, ktoré sme v avantgardnom divadle hrali, však nie?"
Mysleli ste niekedy na to, že by ste sa tam vrátili?
"Ani nie, kamenné divadlo mi je bližšie. Tam som mohla hrávať postavy zo svetového repertoáru, a v nich bývajú vždy veľké príbehy. Herec sa pri nich môže vnútorne vyjadriť. A keď sa do nich dostane hlboko, akoby prešiel očistou."
Pri ktorých ste to zažili?
"Krásnou bola postava Kataríny v Skrotení zlej ženy alebo Kráľovná Kristína v rovnomennej Strindbergovej hre. Ale najradšej som mala gazdinú Robu v hre Gabriely Pressovej. Tá moravská dievčica mi bola naozaj blízka. Jej príbeh sa stále krútil okolo lásky, zrady, pýchy, verejnej mienky a jej vplyvu na človeka. Všetky tri predznamenali moju budúcnosť, ale určite odrážali aj minulosť."
Pred piatimi rokmi ste v Divadle na Vinohradoch mali hrať Máriu Stewartovú v hre Nech žije kráľovná. Čím ste sa dali presvedčiť?
"V tom čase som sa cítila dosť osamotená - nie sama, sama som rada. Chcela som sa vrátiť tam, kde mám priateľov, kde viem, čo môžem od koho čakať, kde sa viem orientovať. Myslela som si, že mi to pomôže, videla som v tom akési svetielko v tuneli. A scenárom som bola nadšená. Mária bola rozkošatenou osobnosťou, temperamentnou a zároveň vzdelanou a kultivovanou ženou, ktorá si stoj čo stoj, aj napriek nepriateľom, ide svojou cestou - za láskou."
Inscenácia sa napokon nehrala, prečo?
"Dodnes neviem. Hovorilo sa, že sú veľmi drahé kostýmy. Nikto mi to nepovedal priamo, všetko som sa to dozvedela z ČTK. A to po roku príprav, keď som už postavu vedela naspamäť."
Dnes je umeleckým riaditeľom Divadla na Vinohradoch Martin Stropnický. Prepustil veľké herecké mená, uzatvára s nimi len angažmány na jednotlivé tituly. Mnohí herci ho za to verejne kritizujú a ohovárajú. Na koho stranu sa prikláňate?
"So Stropnickým súhlasím, je to tak správne. Divadlo má mať len malý stály základ, zvyšok sa má nasadzovať podľa toho, kto sa na akú úlohu v dramatizovanom diele hodí. Robí sa to tak všade na svete, smeruje k tomu moderná organizácia divadiel."
Dramatik Josef Topol raz povedal, že ste mu vrátili vieru v herectvo...
"Naozaj mi v roku 1988 po premiére svojej hry Hlasy vtákov napísal krásny list. Rada na jeho slová spomínam. Bolo to zároveň prvé predstavenie, v ktorom ma videl môj súčasný manžel. Páčilo sa mu, bolo veľmi pekne napísané."
Aj iní hereckí kolegovia i médiá vás v poslednom čase stále vyzývali, aby ste sa k divadlu vrátili. Prečo ste sa týmto výzvam bránili?
"Po sklamaní s Máriou Stewartovou som sa rozhodla, že sa k herectvu už nikdy nevrátim, aj keď som dostávala zaujímavé ponuky od českých režisérov i zo zahraničia. Ale stálou a objektívnou prekážkou bol nedostatok času. To bolo alfou a omegou."
Teraz vás však Martin Stropnický predsa len zlákal, čoskoro budete hrať v hre Chvíľa pravdy. Je to výnimka?
"Plánovali sme to už dávnejšie, vedela som si zorganizovať čas. Zdá sa mi, že z času na čas by sa mi mohlo takto podariť skĺbiť prácu s nejakou peknou postavou."
S Janou Hlaváčovou ste kedysi hrali bosorky, ktoré sa nepríjemným situáciám vyhýbali tak, že ich duša na čas opustila telo. Vždy ste pri tom zvolali: To aby človek vyletel z kože! Stalo sa to pre vás bonmotom?
"Ani nie, ale viem, že tento film ľuďom veľmi utkvel v pamäti. Ja sa vraciam k inej postave - mladému dievčaťu, ktoré leží v nemocnici s jednou starou paňou. Tá sa stále na niečo vypytuje a sťažuje. Až na konci filmu sa prezradí, že moja postava je ochrnutá. Dovtedy svoju susedku optimisticky povzbudzuje a dodáva jej silu. Stále opakujem to moravské: vydržať!"
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Trenčianske Teplice
