Vedeli sa sťať do nemoty. Keď prišlo do Bratislavy hrať Brno o titul, najprv skvelou hrou ohúrili do posledného miesta natrieskané Pasienky (štyritisíc divákov), aby si potom spolu vypili. Majstri, aj tí, ktorí prehrali.

Bratislavský Inter a Zbrojovka Brno tvorili základ striebornej reprezentácie Československa 1985. Hráči z Ostravy, Svitu, Prahy, Olomouca do partie senzačne zapadli, hrou i mentalitou.

Za kapitána na každú činnosť si zvolili Stanislava Kropiláka. Mal na to vek i nasvetovejšie meno zo všetkých. Po montrealskej olympiáde 1976 ho lákali do Spojených štátov, lenže si ťažko zranil koleno. Vo výberoch Európy hral v štyroch sériách (dovedna 15 zápasov), aj v slávnom dvojzápase, keď starý kontinent v roku 1982 dvakrát zdolal USA.

Kropilák bol lídrom huncútstiev na palubovke i kreatívnym vodcom flámov.

Ak sme mu položili otázku na túto tému, ktorú on nepovažuje za chúlostivú, iba sa pousmial: "V živote som na rozdiel od mnohých ostatných nezobral do úst cigaretu," vykrútil sa a tváril ako stelesnená nevinnosť.

Mal senzačný herecký talent. Aj vtedy, keď si rozviazal šnúrky, aby pri výskoku vypadol z tenisiek alebo trestný hod premieňal stojac na jednej nohe. "Nikdy som nechcel ponížiť, zosmiešniť súpera. Kúsky sme trénovali, aj slávneho ,loptoša', prihrávku, ktorá mala vyzerať ako strela, a ja som ju dopichol. Obecenstvo má právo na zábavu, napokon aj hráč. Pravda, ak som s úsmevom zblokoval slávneho protihráča, chcel som ho naštvať. To už bola súčasť taktiky," spomína súčasný šéf basketbalového Interu Bratislava.

Pointu nemeckého úspechu pomenoval Kropilák priamo. "Išli sme sa predať. Hráči základnej pätorky mali vekový priemer 31 rokov, po tridsiatke púšťala von aj naša socialistická telovýchova. Bez umenia a šťastia by to však nešlo. Hrali sme spolu všetci viac-menej desať rokov. Poznali sme sa ako starý peniaz. Vedeli sme, kto čo spraví na ihrisku i mimo neho. V skupine sme sa trápili, len-len sme postúpili, ale na druhej strane sa vykryštalizovala zostava. Poznali sme hru Juhoslávie i Španielska oveľa lepšie ako oni našu. Prekvapili sme ich."

Aj záver vykreslil bývalý pivot Interu úprimne. "Väčšina z nás sa od radosti ožrala. Slopačka až do rána. Pili sme s našimi fanúšikmi emigrantmi, potom s ruskými hráčmi, finálovými súpermi. Boli lepší na ihrisku i v krčme. Už mali Sabonisa, v tom čase to bol neporaziteľný tím. Krok s nimi sme držali do polčasu."

Kropilák nezabudol zvýrazniť podiel trénera Pavla Peteru na úspechu. "Bol dobrý psychológ. Na dlhých sústredeniach nás nedržal pod zámkou. Dokonca nám ordinoval 'zájazdy za sladkým životom'. Poznal, že by nás neudržal na reťazi. Prepáčil nám také veci, za ktoré by v tých časoch hráči aj vyleteli z reprezentácie."

Slovenský basketbalista storočia v roku 1985 skutočne odišiel do Belgicka, hrával aj v Luxembursku. Vrátil sa po jedenástich rokoch.