Minule som sa zamýšľal nad tým, prečo sa noviny, do ktorých prispievam, vlastne volajú SME. Moja žena mi vysvetlila okolnosti, ako ten názov pred rokmi vznikol - ako protest proti snahe zlikvidovať denník kritický k činom vtedajšej Mečiarovej vlády - a moja dnešná téma bola na svete.
Asahi šimbun, Mainič šimbun, Yomiuri šimbun, Sankei šimbun a Nikkei šimbun - to sú názvy japonských denníkov a slovo "šimbun" znamená noviny. Len pre vašu informáciu "asahi" znamená "ranné slnko" a "mainiči" znamená "každý deň". Nikkei obsahuje skrátené slová "nihon keizai", čo znamená "japonská ekonomika". Tieto noviny teda informujú hlavne o tom, čo sa deje v biznise. Sú to navyše jediné japonské noviny, ktoré sa dajú kúpiť aj na Slovensku. Znamená to zrejme, že sem z Japonska prichádzajú väčšinou biznismani. Jeden výtlačok však stojí 220 korún, preto radšej čítam japonské noviny na internete.
Japonské noviny sú vo svete známe svojím vysokým nákladom. Japonsko má 127 miliónov obyvateľov a napríklad Mainič vychádza denne v švormiliónovom náklade. Asahi má okolo osem miliónov a Yomiuri má až desaťmiliónový náklad, čo je v rámci denníkov najvyšší náklad na svete.
Podľa týchto čísel by ste si mohli myslieť, že Japonci sa mimoriadne zaujímajú o spoločenské a svetové dianie. Nie je to však pravda. Dôvod, prečo má každý väčší denník taký vysoký náklad, je, že väčšina Japoncov má noviny predplatené a s výnimkou bulváru a športu ich nekupujú v stánku. Prečo to tak je?
Keď sa rodina presťahuje na nové miesto, prvou návštevou, ktorá zaklopká na dvere, je predavač novín. Teda človek, ktorý vás prišiel nahovárať, aby ste si predplatili noviny. Nie je to veľmi vítaný hosť. Predavači sú neodbytní, prichádzajú opakovane, vnucujú sa. "Predplaťte si aspoň šesť mesiacov," prosia. Keď odmietnete, ponúkajú aspoň na tri mesiace. "Nie," poviete rezolútne, ale ani to im nestačí. "Tak aspoň na mesiac, prosím!" Niekedy prinesú aj darček, obyčajne prací prášok. Ak si predplatíte noviny, dostanete ho. Môže to byť aj vstupenka na bejzbalový zápas, pretože niektoré noviny majú vlastný bejzbalový tím. Ak trváte na tom, že si noviny nepredplatíte, predavač začne byť protivný.
Stáva sa tiež, že niekto zazvoní pri vchode. Zodvihnete bytový telefón, spýtate sa kto to je a človek na druhom konci sa tvári, že je kuriér. Keď ho však vpustíte do domu, vykľuje sa z neho starý známy predavač novín, ale s novou taktikou. Niekedy ich správanie hraničí až s kriminalitou, na čo sa sťažujú mladé ženy. Predavači sa im doslova vyhrážajú, že budú chodiť každý deň, až kým neuzatvoria kontrakt. Mnohí ľudia sa na podobné správanie sťažujú, telefonujú priamo do redakcie novín. Tá sa však zbavuje zodpovednosti a odkazuje sťažovateľa na distribučnú spoločnosť, ale distribúcia má kontrakty s ďalšími menšími spoločnosťami, takže každý sa vlastne vyhovára na každého. A čitateľ, ktorý si nechce predplatiť noviny, je naďalej vystavený násiliu.
Toto je systém, ktorý zabezpečuje novinám vysoký náklad. Každé japonské noviny majú inú orientáciu - vľavo i vpravo, no podľa výšky nákladu sa nedá určiť orientácia spoločnosti. Spýtajte sa bežnej rodiny, prečo odoberá napríklad práve Jomiuri. Určite vám odpovie: "Neviem, prišiel predavač, a ponúkol nám ich."
Japonci sú hrdí na to, že náklad mienkotvorných denníkov je vyšší, než náklad bulvárnych. Obávam sa však, že keby v Japonsku zrušili predplatiteľský systém, bulvár by ich prevýšil aj tam.
Autor: Masahiko
