Jana Truhlářová je vysokoškolskou učiteľkou na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pôsobí tiež v Ústave svetovej literatúry SAV, je autorkou knihy Krátka próza Guy de Maupassanta. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Tajomný Maupassant. Tak sa volá dnešná mimoriadna literárna príloha denníka SME, ktorá v dvojjazyčnej slovensko-francúzskej ponuke predstavuje štyri poviedky tohto klasika francúzskej literatúry 19. storočia. "O aktuálnosti novelistickej i románovej tvorby Guy de Maupassanta svedčí aj to, že dodnes patrí medzi najvydávanejších a najprekladanejších francúzskych spisovateľov," hovorí literárna historička JANA TRUHLÁŘOVÁ.
V čom spočíva jeho príťažlivosť aj pre dnešného čitateľa? "Je to predovšetkým veľmi dobrý spisovateľ, ktorý, ako sa ukazuje, nestarne. Jeho poviedky sú krátke, dynamické, napísané pomerne jednoducho, s dobrou pointou."
Takíto autori to zvyčajne nemajú ľahké u kritikov, a Maupassant nebol výnimkou. Osobitne doma, kde sa naň francúzska kritika pozerala cez prsty. "Považovala ho za ľahkého autora, no táto nenáročnosť je len zdanlivá. Jeho tvorba predstavuje svojbytný druh realizmu, ktorý už prechádza k nejakým novým, moderným podobám literatúry."
Dva nesprávne mýty
Maupassant ovplyvnil viac svojich zahraničných než domácich súčasníkov, čo podľa Truhlářovej súvisí aj so skutočnosťou, že vo Francúzsku vo všeobecnosti nemala krátka próza veľký ohlas. Dočkal sa však obdivu od ruských novelistov Čechova či Bunina, a jeho zreteľný vplyv poznať napríklad na písaní Američana O. Henryho či Brita Somerseta Maughama.
Samozrejme, aj v Maupassantovej tvorbe sa nájdu slabšie kusy, najmä tie, ktoré sa zaoberajú životom prostitútok. Pre mnohých čitateľov sa pre tieto poviedky stalo Maupassantovo meno symbolom erotiky v literatúre. Aké miesto vlastne patrí erotike v jeho tvorbe?
"Z hľadiska kvantity významné - z jeho tristo poviedok či noviel má zhruba tretina erotický nádych. Bol jeden z prvých spisovateľov, ktorý si vybral túto tému, zaoberal sa ňou viac než iní a aj preto ho kritici paušálne zaraďovali k prúdu francúzskych naturalistov, reprezentovaných najmä Émilom Zolom."
To určite nie je zlá spoločnosť, ale podľa Truhlářovej je jeho spájanie s naturalistami, popri nálepke nenáročného autora, ďalším nesprávnym a nespravodlivým mýtom.
"Tematická príbuznosť tam síce bola, ale Maupassantova poetika je úplne iná." Núkajúce sa priraďovanie k naturalizmu možno vysvetľovať aj oficiálnym Maupassantovým vstupom do literatúry, keď jeho legendárny debut Guľôčka vyšiel v zborníku Médanské večery, iniciovaný v roku 1880 práve Zolom a predstavujúci akýsi manifest mladých stúpencov naturalizmu.
Desať krátkych rokov
Zborník bol venovaný ich slávnemu súčasníkovi Gustavovi Flaubertovi, Maupassantovmu literárnemu otcovi, ktorý o Guľôčke s plnou vážnosťou vyhlásil, že je to veľdielo.
"Tridsaťročný Maupassant teda vkročil do literatúry ako hotový, zrelý autor, podľa vlastných slov ako meteor, s vyhranenou poetikou, osobitým vnímaním sveta a človeka a novým ponímaním žánrov krátkej prózy najmä z hľadiska kompozície a štýlu," hovorí Truhlářová.
Nik však netušil, že po impozantnom debute má pred sebou len desať tvorivých rokov, no tie stáli za to - počas nich napísal šesť románov, presne tristo poviedok či noviel, ale aj množstvo štúdií, fejtónov, reportáží. V roku 1890 sa však uňho začali prejavovať prvé príznaky progresívnej paralýzy a o tri roky, internovaný v útulku, zomrel.
"Maupassant je nadčasový autor, ktorého dnes vnímame predovšetkým ako tvorcu novej formy krátkej prózy," pokračuje Truhlářová, ktorá sa podieľala na výbere textov do dnešnej literárnej prílohy. "Zhodli sme sa, že to musia byť krátke, dynamické, typické maupassantovské texty, ktoré budú prezentovať jeho obľúbené tematické okruhy - prírodu, rodnú Normandiu, kritiku meštiactva a novely o hrôze, strachu a šialenstve."
