* "S kúpou pozemkov a nehnuteľností som problémy nemal, skôr s tým, ako sa na mňa ľudia pozerali," spomína István Katona, ktorý našiel v Martovciach nový priestor na život a začal v ňom podnikať.

Májový výlet na Žitný ostrov vonia teplým vetrom, slnko páli. Asfaltka sa kľukatí pomedzi juhoslovenské dediny, ktoré striedajú chotáre

s tabuľami žlto-zelených polí, rovných ako dlaň. Ešte stále ukrývajú tajomný svet zemitej ľudskej hrdosti, núkajú pestré plody jednoduchosti. Dýcha

z nich pokoj a pohoda.Martovce, dedinka medzi Komárnom a Hurbanovom, má zhruba se-demsto obyvateľov. Rozprestiera sa medzi riekou Žitavou a Nitrou. Typické hlinené domčeky so slamenými strechami tu prežívajú ako súčasť múzea tradičnej kultúry. Je to tak trochu pánubohu za chrbtom, ale bocianie páriky, hniezdiace hneď popri ceste na telegrafných stĺpoch, prezrádzajú, že život sa tu nezastavil.

Nový život

"Tu bolo od roku 1948 verejné smetisko," ukazuje vyslúžilý baletný tanečník István Katona na trojhektárový oplotený zelený park, lemovaný z jednej strany riečkou, z druhej jazerom. Park je súčasťou územia, ktoré bolo vraj koncom 19. storočia vyhlásené za prvé chránené územie v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie. Svojho času na jeho mieste žila rodina maďarského maliara Arpáda Fesztyho. Po ňom je kultúrny park pomenovaný.

V bráničke čakajú na svoj prídel dva somáriky. Keď zjedia starý chlieb, pustia sa sprevádzať svojho pána cestičkami pomedzi pokosené trávniky. "K pôvodnému porastu sme nasadili nové stromy," vraví Katona, "z minulosti prežilo pár pekných topoľov, ktoré kedysi cez horu smetí ani nebolo vidno."

Odvtedy tu po každom vyschnutom strome ostane pamiatka - drevorezba. Ich autorom je spomínaný 'pán revíru'. Keď sa vraj do takejto roboty zahĺbi, nepozná dňa ani hodiny. Ako hovorí, v dreve nachádza nový život.

Podnikanie s verejnou špinou

V roku 1995, chvíľu po tom, čo sa István Katona, rodák z Fiľakoviec, usadil v Martovciach a investoval do nového bývania, odzvonilo aj miestnemu smetisku. Práve v tom čase tu zakapala tradícia folklórnych slávností. "Povedal som si, kurníkšopa, treba niečo urobiť, identita predsa musí zostať. A napadlo mi, že urobím park. Bolo to spontánne, ale ukázalo sa, že pre mňa veľmi podstatné."

Kamaráti sa mu smiali, že sa pustil do boja s veternými mlynmi, že "hlúpy Katona robí za veľké peniaze veľké blbosti". Domáci zase neverili, že verejná špina z ich dediny niekedy zmizne. Stalo sa. Katona pozemok aj so štátnym smetiskom bez problémov odkúpil, do dvoch rokov bolo miesto vypratané. Vyviezlo sa takmer deväťdesiat vlečiek smetí a rok sa čakalo, kým zem sadne. Potom sa Katona s partiou robotníkov opäť pustili do roboty.

V parku postavili amfiteáter - jediný kopec v okolí, malý drevený penzión v tvarej vtáčej hlavy - domácimi zvaný Turu, jurty z celtoviny, krb, záhradný domček. Od roku 2000 sa tu v lete takmer každý víkend niečo deje - výtvarné tábory, tábory ľudového tanca, tradičné slávnosti.

Šoféri mladých sŕdc

Ľudia zo začiatku vôbec nechápali, čo nejaký Katona v Martovciach hľadá. Dnes ho tu už všetci poznajú, buď ho nemajú radi, alebo uznávajú, ale zvykli si a rešpektujú skutočnosť, že medzi nimi žije a podniká človek odinakiaľ. "Jasné, že ich to irituje, keď zarábajú šesť-osemtisíc mesačne. Ja rozmýšľam trochu inak ako oni, udržujem vzťahy so svetom, hovorím viacerými jazykmi. Dokonca som katolík, kým väčšina z nich patrí k reformovanej cirkvi," vysvetľuje svetaskúsený baletný tanečník, ktorý dokonca za pomoci kamarátov-architektov navrhol a dal postaviť pre veriacich v dedine aj kaplnku.

Dnes nie je zvláštnosťou, keď sa mestský človek odsťahuje na vidiek. István Katona, absolvent Baletného ústavu v Budapešti, tancoval a cestoval po celom svete, navštívil, ako hovorí, všetky kontinenty okrem Austrálie. Po návrate na Slovensko sa pracovne najviac pohybuje v trojuholníku Bratislava-Viedeň-Budapešť. Prečo si vybral za svoj nový domov Martovce? "Ako člen voľakedajšieho folklórneho súboru Mladé srdcia som robil v minulosti aj etnografické výskumy. Tak som túto dedinu v roku 1983 objavil," hovorí. "Pochádzal odtiaľto náš šofér súboru, ktorý mi predal rodičovský dom - schátranú sedliacku chalupu."

Nežný puč za liter červeného

Dom z roku 1885, ktorého legenda, ako tvrdí Katona, siaha až k vpádu Maďarov do Karpatskej kotliny, zopár rokov potom, ako ho kúpil, ležal ladom. Tanečník sa totiž krátko nato rozhodol emigrovať. "Zbalil som sa, eštébákom som v byte na stole nechal liter červeného a šiel som aj s rodinou do Rakúska," spomína na svoje prvé kroky za hranicami. Keď sa naučil po nemecky, využil svoje pedagogické skúsenosti z ľudových škôl umenia, začal učiť balet na konzervatóriu vo Viedni. Neskôr tu založil baletnú školu a postupne sa rozcestoval po svete, kde tiež tancoval aj učil.

Tanečnícka kariéra je však obme-dzená vekom. Ani Istvána Katonu neobišli zdravotné problémy. Pomaly začal rozmýšľať o návrate domov. "Situácia dozrela päť rokov po 'nežnom puči'. Byt mi zobrali, tak som sa vrátil sem a dal som kúpený dom do poriadku," hovorí Katona, ktorý rok 1989 prežil v zahraničí. "Dnes je súčasťou môjho životného štýlu."

V kurióznom svete tradícií

"Návrh som spravil sám, ale na prácu som si zavolal facharbajtrov, tí mi dom zrekonštruovali," víta nás vo svojom historizujúcom príbytku. Ukrýva v ňom veľkú zbierku etnografických kuriozít z čias výskumov, tradičné hudobné nástroje, mnoho obrazov od priateľov. Momentálne tu žije sám, len s mačkou a kocúrom. Rodina je rozces-tovaná za štúdiami a prácou. István Katona sa práve rozhoduje, či po operácii kolena prijme ponuku spolupracovať s viedenským baletom. "Záleží aj na tom, či tu nájdem spoľahlivého človeka, ktorý sa o park bude starať."

Z kuchynskej hrady, pod ktorou sa s pánom domu lúčime, visí priklincované heslo: ideálny manžel nepije, nefajčí, nehrá karty, nechodí za ženami, ideálny manžel neexistuje. Katona pripúšťa, že to platí aj na ženy. A na adresu deravého groša, ktorý sa hompáľa vedľa na motúziku, dodáva: "Znamená to, že posledné haliere vždy zostanú v dome. Mňa sa nedá zničiť." n

* "Tu bolo kedysi okno. Vybúral som stenu a vsadil som namiesto neho dvere," ukazuje István Katona pekný výhľad do záhrady. Okrem garáže, ktorú v nej schoval pod trávnatý kopec, tu zasadil stromy, aby zakryl pohľad na neďaleký panelák.

* "Som rád, že to tu začalo fungovať, ale nechcel by som, aby sem chodili húfy turistov, hovorí István Katona. V kultúrnom parku, ktorý v Martovciach vybudoval, robia návštevníkom spoločnosť jeho dva somáriky.

* "Čo som chcel, to som spravil. Jedni hovoria - ten Pišta urobí pre našu kultúru všetko, a druhí - na čo sem prišiel, čo chce. Ako všade," uvažuje hrdý vyslúžilý tanečník, ktorý sa po roku 1989 vrátil z emigrácie. Po tom, čo tu svojho času zanechal mnoho srdcu blízkych vecí, dnes doma opäť opatruje zbierku etnografických kuriozít.

"Dedina je prekrásna, máme tu sedem jazier. Keby boli vyčistené a pokosili by sa trávniky, sú to ozaj hotové Benátky," hovorí martovský prisťahovalec István Katona. Na jedno z jazier sa pozerá priamo z verandy svojho domu. Nemožno jej poprieť typickú južanskú atmosféru.